Redaktorka: Aké boli vaše začiatky s deťmi?
Ivan Akimov, vedúci súboru: Hanka Koptová prišla, čo keby ste spravili súbor. Ona mala takú skupinku v Košiciach. Tak sme zavolali všetkých tých, s ktorými sa poznáme, rodičov s deckami. Oni niečo predviedli no a ja, poviem vám pravdu, keď som ich videl, myslel som, že sa ich neujmem. Lebo chalani, ktorí prichádzali sem boli takí polográzlikovia, aspoň tak pôsobili. Povedal som si, teraz prišla nejaká intelektuálka z Košíc a chce aby títo spievali, tak kde!
Našťastie som sa mýlil. Práve naopak. Tí boli hneď zaujatí. Chceli sa oni sami preukázať, mali v sebe. Bola to taká šťastná konštalácia, že v tom čase tu bolo zopár takých talentov. Medzi Rómami, teda ako ste sa ma pýtali, nie každý má to od vienka. Niektorí majú, ale niektorí toho majú viacej. A keď je človek talentovaný, tak to sa potom ľahšie robí. Tak mi sme mali také šťastie, že tu boli takí dvaja, traja jedinci, ktorí už mali čo to v sebe, zapojili sa, potom sa dalo hneď stavať a pomerne ľahko to išlo. Veľmi silným motivujúcim elementom bolo to, že sme mali zahraničné ponuky. Vzniklo to cez kontakty, cez náhodných známych. Mohli sme vycestovať do Francúzka a tým pádom sa hneď začalo skúšať. Každý deň skúška. Viete spočiatku len dosiahnuť, aby niekto prišiel v nejakú hodinu. To bolo nemysliteľné. Alebo žeby skúšať, opakovať. Načo opakovať niečo čo sa v podstate neopakuje. Však keď chcem hrať tak hrám a basta! Nebudem opakovať nejakú radosť, ktorá je v podstate neopakovateľná.
Redaktorka: Ako vyzerá taká skúška? Všetko naraz, alebo to máte nejako rozdelené?
Ivan Akimov, vedúci súboru: My vlastne robíme reálny život. Skúška to je vlastne koncert. Každý deň si dáme koncert a basta. S tými staršími sa môžem dohodnúť, že to bude tak, alebo tak. Že proste ideme trošku hlbšie, ale vždy tu máme nových, ako aj teraz keď prídu z Ľubice, z Rakús atď. takže to sú úplne noví, sú viacej spontánnejší. Ja ich musím nejako dostať do švungu a potom ich usmerniť a ja už vycítim, čo je dobré, čo je zlé. Ideálne je, aby robili a ani si to neuvedomovali, že robia.
Ale pozor. Živelnosť. Živelnosť je podstatou ľudského bytia. Ja to skúšam na nich filozoficky, to je pravda, ale zasa tá naša spoločnosť je absolútne antiživelná. Ale keby sme neboli živelní, ani by sme tu neboli. A Rómovia majú to vzácne, že ešte dokážu nerozmýšľať. Aj to treba niekedy, lebo priveľmi niekedy rozmýšľame. A v muzike obzvlášť. Je Bachová muzika, ktorá je prematematická, ale tá duša tam je tak isto. Takže táto hudba tak ozdravuje.
Redaktorka: Dnes už viete porovnávať publikum doma, v zahraničí. Je v niečom rozdiel?
Ivan Akimov, vedúci súboru: Keď sme tu tak sme ako ten element, síce domáci, ale cudzí. Je to tak. To sa nijako nespraví. Ale keď ideme na nejaký festival, kde je všetkých 5 kontinentov. Máte tam od černochov cez eskimákov po neviem koho, tak ten Róm je tam totálne stratený a nikomu ani na um nepríde sa nejako nad tým pozastavovať, že či je taký, alebo hentaký. Tam keď sa ujme na scéne, tak každý za ním ide, a keď nie, tak nejde. A nie pre to, že je taký, alebo hentaký. Takže pre nás je vzácne, že keď ideme von, tak zrazu sme anonymní. A to nie je až tak zlé.
Úprimne, keď má človek naplánovaný život od a po z, tak si naplánuje, že vtedy budem tancovať, vtedy budem rozprávať, vtedy sa budem učiť, ale keď ten život nie je plánovaný, keď ten život je taký aký je, že neviem čo bude zajtra čo bude večer, tak tá pesnička to môže byť niečo fantastické. Ja teraz nejdem súdiť, ja len konštatujem. Ľudia sú nútení brať veci len v tej prítomnej rovine, ľudia vedia sa vtedy do toho vžiť. Majú tú možnosť, že vedia stvárniť, vedia vyjadriť, vedia dať von to, čo majú v sebe.
Redaktorka: Prerástol váš vzťah k nejakému dieťaťu viac ako len profesionálne, bolo tam niečo skoro až rodičovské?
Ivan Akimov, vedúci súboru: Ja si myslím, že so všetkými. Dobre viete, že tieto deti sú také emotívne. Takže ľahko prirastú k srdcu. Pochopiteľne, že keď sú také krízové obdobia, alebo také srdcervúce prípady tak človek viacej prežíva, to je samozrejme. Viac-menej so všetkými sme na tej istej rovine.
Redaktorka: Nemáte osobnosť, umelca, ktorý je výnimočný alebo taký, na ktorého sa nedá zabudnúť?
Ivan Akimov, vedúci súboru: Ale samozrejme po tej umeleckej stránke sú také rodené talenty, také rýdzo rómske talenty. Vidno, že tí ľudia to majú v krvi, že to majú od malička. Ale zas koniec koncov, pozor. Majú to lebo keď sa analyzuje ich životný vývin, tak vždy bol na ich ceste niekto, alebo nejaký element, ktorý tomu pomohol. Buď starí rodičia, alebo v rodine, alebo hoci len učiteľka zo základnej školy, ktorá ich naviedla k tomu, aby sa ten hlas mohol krásne rozvíjať.
Redaktorka: Mesto Kežmarok v roku 2005 začalo vysťahovať neplatičov. Mnohé z nich sú vlastne rómske rodiny. Sú to aj deti, ktoré chodili, alebo chodia k vám do súboru. Aký je váš ďalší, alebo priateľský vzťah s týmito deťmi? Chodia sem ešte alebo úplne odrezali od súboru?
Ivan Akimov, vedúci súboru: Tento proces tu nastal, je tomu pár rokov. Prebehlo to tak nebadane a je pravda, že postupne sme videli, ako niektoré deti tu zrazu nie sú, sú niekde úplne ďaleko. Ale teraz v poslednom roku tu prebehlo tak konkrétnejšie, silnejšie obrátky to dostalo, že postupne odchádzajú celé rodiny a vidíme, čo sa nás týka, zo súboru je už takmer polovica vysťahovaná. Všetci budú vysťahovaní. Pre nás to znamená čo?
Že keď súbor trvá 5 rokov, 5 rokov v živote dieťaťa, ktoré má 12, to je pol roka života. Tie deti vyrástli s nami sú svojim spôsobom aj ako naše, a zrazu majú zo dňa na deň odísť niekam. Tak nemôžem byť ľahostajný a t bôž keď vieme, že odchádzajú do prostredia, ktoré nie vždy musí byť žičlivé.
Redaktorka: Ochudobnil ich odchod súbor? Alebo máte dostatok talentov?
Ivan Akimov, vedúci súboru: Nie tak, žeby to bolo také kritické, že súbor bol na rozpadnutie. Zrazu tá polovička alebo koľko zmizne, a zase sa vraciam k tej otázke, čo ste mi položili na začiatku. Je pravda, že tieto deti z tohoto excelentného prostredia, tak je to tak, že sú najviac talentované. Majú v sebe najviac takého umeleckého, emotívneho aj toho rýdzo rómskeho. Že sú nositeľmi tej kultúry. Pre nás to znamenalo veľkú stratu. Aj po tej umeleckej stránke. Tak sme potom boli nútení sa veľmi rýchlo preorientovať a a ešte viacej sa zamerať na okolím, s okolitými lokalitami. Takže viacej utužujeme tie kontakty, ktoré máme po osadách a dovážame ich.
Redaktorka: Stano, chodíte do tohto súboru už siedmy rok. Čo sa zmenilo vo vašom živote? Ako to vyzeralo predtým a aké je to teraz?
Stanislav Pišta, člen súboru: Keď som bol dieťaťom život tu bol iný, lebo sme tu nemali ani len školy. Iný nebol ani život doma, lebo nikto nás takto neučil, ani hovoriť slovensky. Teraz sme väčší, chodíme do škôl, na vystúpenia, hore dole po svete a spoznávame všeličo nové, čo v živote potrebujeme. Lepšie sa vyjadrujeme, učíme sa, ako sa čo robí a podobne.
Redaktorka: Čo nato vraveli vaši rodičia?
Stanislav Pišta, člen súboru: Otec bol proti. Nechcel, aby sme sem chodili, lenže my deti sme chceli a trvali sme na tom.
Redaktorka: Ako ste si to vybojovali?
Stanislav Pišta, člen súboru: Bolo to tak, že môj otec sa stále hádal s Akimovcami, so všetkými. Aj so mnou. Zakazoval mi, ale stále bolo po mojom.
Redaktorka: Videli na tom niečo zlé?
Stanislav Pišta, člen súboru: Vraveli, že spev a tanec nie je práca. Stále to tvrdili, ale nie je to pravda.
Redaktorka: Chodíte sem rád?
Stanislav Pišta, člen súboru: Veľmi rád sem chodím.
Redaktorka: Viem, že vaša rodina sa odtiaľto odsťahovala. Ako sa to udialo?
Stanislav Pišta, člen súboru: Mali sme menší dlh na dome a primátor nás vysťahoval. Môj otec kúpil dom a odišiel.
Redaktorka: Prečo ste neodišli s otcom?
Stanislav Pišta, člen súboru: Nie je tam to, čo potrebujem. Nie je tam pre mňa škola a ani život tam nie je nič pre mňa. Je to pre starších.
Redaktorka: Bolo ťažké sa takto rozhodnúť?
Stanislav Pišta, člen súboru: Bolo to ťažké, ale teraz to už nie je pre moju rodinu také zložité. Sú v novom prostredí, lepšie sa im žije, majú aj prácu. Lepšie sa im tam žije.
Redaktorka: Počas vášho pôsobenia mali ste chvíľky, kedy ste rozmýšľali nad tým, že s tým skončíte? Pri rôznych problémoch viem, že také obdobia určite nastali.
Ivan Akimov, vedúci súboru: Tak to hej. Samozrejme, to sa týka každej činnosti. Aj tu samozrejme, človek nie je stroj a aj tá ľudská mašina sa opotrebuje. Tak je pravda, že keď človek príde zo zájazdu takého 5,6 týždňového, kde sa spí priemerne 3 hodiny denne, a teraz prídeme domov a ďakujem neexistuje, tak vtedy sú také obdobia labilné keď aj my dospelí sme labilní. No ale oni sú tú a povedia: kedy je skúška? A ide sa ďalej.
Redaktorka: Dá sa povedať, že silu čerpáte z týchto detí? Z ich naturelu a ich prístupu k životu?
Ivan Akimov, vedúci súboru: Každopádne. Pre mňa to je taká kúra mladosti a som si toho vedomý a som nesmierne rád, že mám to šťastie. Stále sa hovorí, že koľko my im dávame. Nie to nie je pravda. Oni nám dávajú.
Redaktorka: Takže rómske deti vedia dávať?
Ivan Akimov, vedúci súboru: Samozrejme. Ako všetky deti, viete. Nielen rómske. Ale aj rómske. A my všade, kam ideme, rozdávame.
Námet: Kristína Magdolenová
Redaktorka magazínu: Jarmila Vaňová
Réžia: Pavol Pekarčík
