Ľudia odmietajú to, čomu nerozumejú, tvrdil Cicero. Život ma naučil, že sa na tom ani po storočiach nič nezmenilo. Zoznam autorových rubrík: Tradície a životný štýl, Príbehy, Ľudia, Rozhovory, História, Fotografie, INÉ, Nezaradené, Súkromné
„Vieš si predstaviť Ježiša ako stolára? Takto sa trápiť celé roky,“ zafilozofovala si manželka Martina Slivku pri jednom zo spoločných rozhovorov s nebohým manželom. „Ale viem“, odpovedal Martin Slivka, inak vášnivý stolár. „Ale neviem jedno,“ dodal. „Čo povedal, keď si klepol po prste….“
Toto sa nedalo nepočuť. Pán pri okienku rozprával príšerne nahlas a za každým prehovorom sa významne poobzeral po celej pobočke.
Niekoľko dní stáli pod odkvapom. Vonku pršalo. Na kope poskladaný chatrný nábytok, ktorý dážď zničil. Takmer dvadsať detí a pár dospelých. Jedno dieťa dvojmesačné. Všetci čakali. Keď sa ich opýtam, prečo sa nešli niekam schovať, nechápu. Nielen preto, že po slovensky hovoria slabo. Oni vlastne nerozprávajú ani po rómsky. A po maďarsky zase nehovoríme my. Zdá sa, že už sa až tak veľmi neboja.
Posťažovala sa mi známa. Jej syn prišiel domov s modrinou pod okom. Na otázku, čo sa stalo, nechcel dlho odpovedať. Nakoniec to zo seba dostal. Zbil ma …
Kamarát sa strašne zabával. To mi neuveríš, čo sa mi stalo! Volali mi z Blavy...
Pedagogika je úžasné kúzlo. Nikdy sa neviem dosť vynačudovať, ako to funguje. Proste, že to tomu decku vysvetlíš, ukážeš a ono, keď sa na druhý deň vráti do školy, ono to vie urobiť, zopakovať. Pamätá si. Som nadšený tou silou, ktorá je v nás, učiteľoch.
Točili sme film o jednej dedine. Teda presnejšie o rómskej osade. Chodila som tam už dlhšie a poznala kopec ľudí. Vždy s nimi bola sranda. Mali svoj vlastný pohľad na svet, ktorý ma niekedy udivoval, prekvapoval I šokoval. Ale nebolo v tom nič zlostné. Bola to vždy len iná sociálna skúsenosť týchto ľudí, iný prístup k informáciám a tiež jednoduchý sedliacky rozum ako prežiť.
Len čo ráno otvorí oči, vylezie spod deky a uteká sa pozrieť, či je slnko vysoko. V dome nie sú hodinky a všetci ešte spia. Ale nebudú spať už dlho. Otec o chvíľku vezme plátenú nošu a vyberie sa do lesa. Tam vyzbiera pár konárov a potom ich dlho a pomaly bude vliecť domov. Nevládze. To robí od jari až do jesene. Vlani išiel chystať drevo aj do lesa. Vtedy to bol sviatok, keď traktor privliekol drevo k domu. Celé leto sa otec trápi rozmýšľaním o zime. Len aby nemrzlo tak strašne. Aby drevo vystačilo až do jari.
Miro je o desať rokov mladší ako ja. Zdalo by sa, že je to také ucho. Občas sme si zavolali a išli spolu na kávu. Len tak si pokecať. V poslednom čase to však už neboli drby o rodine a tak. Zdalo sa mi, že sa niekde stráca pred mojimi očami.
Deň ako každý iný, pomyslel si Cyril pri pohľade z okna. Po včerajšom daždi bola na chodníku blato. Vedel, že ráno sa predĺži o nejakých tridsať minút. Teda kým poprenáša deti na zastávku autobusu.
„Kováčska práca si vyžaduje precíznosť a lásku k materiálu. Mám rád toto remeslo len preto, že je také nepoddajné a treba sa s ním pohrať,“ hovorí Alexander Reindl, kováč z Dunajskej Lužnej. Vlastne: majster kováč. V kováčskej dielni strávil celý svoj život a aj dnes ho tam nájdete, hoci následovníka si už vychoval.
Viete si predstaviť rádovu sestru, ktorá stojí na čele viac ako desaťtisícovej komunity prisťahovalcov? Komunity, ktorá ešte pred rokmi bola hrozbou celého regiónu – charakteristická vysokou kriminalitou, drogovou závislosťou, záškoláctvom? Ťažká, avšak reálna predstava. Práve obraz rádovej sestry Terezy a jej životný príbeh je ukážkou toho, ako pristupovať k sociálnej práci v ohrozených komunitách.
V Kežmarku, takmer v centre mesta, môžete denne počuť spev a tanec. V jednej z brán, tu v nesmierne ťažkých podmienkach trénuje súbor Kesaj. Sú úspešní, majú za sebou desiatky vystúpení v zajhraničí. Aj keď v podstate ide o problémové deti. O tom, ako to vlastne je, sme sa v reportáži pre So vakeres? rozprávali pred časom s vedúcim súboru, Ivanom Akimovom.
V októbri minulého roka bola na sídlisku Poštárka v Bardejove otvorená budova výchovno-vzdelávacieho centra sv. Jána Bosca. Túto budovu postavili saleziáni s pomocou niekoľkých sponzorov a slúži aj ako základná škola pre deti zo sídliska Poštárka v Bardejove. Je to čisto rómske sídlisko, kde žije okolo tisícky obyvateľov. Na uvedenom sídlisku sme pred časom pripravovali reportáž o činnosti saleziánov, ktorí tu odviedli úžasnú prácu. Rada sa sem vraciam, lebo tu atmosféru je možné zažiť len na niekoľkých miestach na Slovensku. Prinášam záznamy z uvedených reportáží:
Ľudia, ktorí robia s rómskou komunitou nielen formálne, ale majú k nej vytvorené citové väzby v podobe vzťahov k deťom v škôlkach, školách či prostredníctvom priateľstiev s ich rodičmi, majú často tendenciu sa o Rómoch vyjadrovať pozitívne. Minimálne pozitívnejšie ako tí ostatní. Ak je to tendencia, tak je asi potom potrebné sa pýtať, čím je podložená. Odpoveď je jednoduchá – presne tak, ako zlé reakcie zlou skúsenosťou, dobrá je podmienená dobrou skúsenosťou.
Bola to taká obyčajná rodinná návšteva. Môj dobrý známy –občan Švajčiarska – pricestoval na moje pozvanie na Slovensko. Prišiel aj s dvomi deťmi. Dlho som ich pozývala, ale akosi nám to nevychádzalo. Toto leto si konečne prišli pozrieť Bratislavu.
„Pečiete, pečiete?“ ozvala sa staršia pani k urastenemému udržiavanemu päťdesiatnikovi obracajúcemu kurčatá na veľkom ražni. „Krásne sú,“ podotkla a podišla bližšie nahliadnuť priamo na rošt. Chlapa to trošku nahnevalo, lebo mal práve plné ruky práce a trošku mu, pravdupovediac, zavadzala. „Hej, kury,“ odvetil. „Ale nie sú z vášho kurníka. Tie časy sú už dávno preč…“ „Jaj, to bolo dobré…“ reagovala pani a obaja sa usmiali.
Dostala som v jednom rozhovore otázku, ktorý je môj najobľúbenejší vtip o Rómoch. V podstate až v tej chvíli som si uvedomila, že ja neviem resp. si absolútne nepamätám žiaden vtip o Rómoch. Je pravda, že veľa o nich rozprávam, ale podstatou môjho rozprávania sú autentické príbehy a zážitky.
Skvelú ukážku toho, ako môže neinformovaný novinár zavádzať verejnosť a často aj postaviť verejnú mienku proti efektívnemu a správnemu riešeniu, predviedla redaktorka Markízy po návšteve splnomocnenkyne vlády SR pre rómske komunity Aniny Botošovej v Tornali (20. júla 2007). Keby som tam ako novinárka nebola prítomná, asi by som o novej splnomocnenkyni nemohla mať dobrú mienku. Keby som bola obyčajný divák, ktorý má tisíc vlastných problémov, mohla by som konštatovať len stare známe o všetkých “cigánoch”… A pritom práve v Tornali urobila Botošová to, na čo všetci čakajú a čo by mohli podporovať: vnímanie Rómov ako občanov krajiny. Do Tornale totiž neprišla riešiť tých, ktorí nechcú, ale tých, ktorí chcú. To nám však redaktorka Markízy akosi zabudla povedať.
Teším sa, keď udalosti bežného dňa potvrdia, že veci sa dejú aj inak, ako len podľa schém, ktoré máme zakotvené v našich hlavách. Jednoducho povedané: keď sa nepotvrdia predsudky.
