Rasizmus ako pridaná hodnota v médiách II.

O tom, ako sa slovenskí Rómovia stali súčasťou politického boja v Anglicku na pôde médií som písala v I. časti. Ako sa nakoniec ukázalo, novinári, ktorí platili Rómom letenky do Anglicka, boli politickými protivníkmi Blaira a presadzovali zavedenie pracovných víz voči novým členským krajinám EÚ. Postrašiť Európu slovenskými Rómami bolo hrozne jednoduché, ale účinné. Hoci nie priamo v Anglicku.
Ale z Británie ku nám prišla aj ďalšia novinárka, ktorá počas pobytu na Slovensku asi pretelefonovala majetok. Prečo? Prišla s hotovu témou, snáď už mala aj kostru článku, potrebovala len urobiť fotky. Keď sa nám zverila, o čom chce písať, povedali sme jej, že toto nie je problém číslo jedna a ide len o umelo vyrobenú kauzu pre potreby niektorých politikov. Samozrejme, odmietli sme ju sprevádzať. Napriek tomu sa rozhodla zostať s nami v redakcii. Každú chvíľku však volala do Londýna, čo môže urobiť toto, či môže napísať tamto, či si editor myslí, že je to tak. Editor ich média bude asi posledný žijúci polyhistor, pretože nebola nikdy pravda to, čo videla, ale to, čo povedal editor v Londýne. Tá bola totálne hluchá a slepá. Ideálny novinár pre niektoré ciele.

Absolvovali sme aj niekoľko typov novinárov, ktorých je možné zhrnúť do jednej spoločnej skupiny: telegrafi. Tí obyčajne poslali mail so znením ako napríklad: Zajtra o pol tretej budem na letisku v Bratislave 30 minút. Rád by som sa tam s Vami stretol (a), aby som napísal (a) článok o slovenských Rómoch. Naša odpoveď znela: sorry, slovenskí Rómovia žijú v 60% na východe Slovenska, my máme redakciu v Košiciach. Ak chcete napísať článok, nech sa páči, pricestujte za nami. Odpoveď bola v zmysle: nemám čas, pošlite mi niečo mailom, pošlite mi fotky… ap.

Najviac ma však mrzeli kauzy, ktoré vyprodukovali českí novinári, pretože tam boli aj “objednávatelia” najviac viditeľní. Keď bolo v česku treba niečo nepríjemné vo vzťahu k Rómom urobiť, resp. bol čas pred udeľovaním grantov, niektoré organizácie si v spolupráci s niektorými novinármi dali tú námahu, aby zviditeľnili tému slovenských Rómov. Najneserióznejšie to bolo pred asi dvoma rokmi, keď česká vláda hodnotila grant, ktorý udelila jednej nemenovanej organizácii na monitoring slovenských Rómov a problematiku ich možnej migácie do ČR. Videla som tú správu, hoci bola dlho nedostupná. Informácie, ktoré tam boli uvedené, sa ale v mnohých prípadoch nezakladali na pravde a ja som mala pocit, že títo ľudia na Slovensku ani neboli. Česká vláda však mala rozhodnúť o tom, či bude grant udelený aj na ďalší rok. A zrazu – z ničoho nič – sa objavila v českých médiách hrozba migrácie slovenských Rómov do Česka ako žiadateľov o azyl. V tom čase išlo o asi 120 – 150 ľudí, ktorí tam odišli z východného Slovenska. Bolo jasné, že nemali šancu azyl získať a že išlo alebo o skupiny, ktorých tam poslal niekto za istým učelom (boli z tých istých lokalít), alebo o náhodu, ktorá sa dala riešiť v rámci azylového konania. Objavila sa však v médiách ako otrasná bublina a hneď na titulných stranách. Pýtali sa vtedy novinári z istej nemenovanej TV, čo sa deje. Do živého vysielania sa dostala informácia, že “organizácia XY pripravuje pôdu na to, aby dostala grant – niekoľko miliónov - na ďalší rok." Monitorovať slovenských Rómov môže byť aj zábavné. Čuduj sa svete! O dva dni už o probléme migrácie nebolo počuť ani slovo! Ako kauzu nafúkli, tak ju rýchlo aj sfúkli.

Aj dnes máme od rána v redakcii dvoch kanaďanov. Sú super. Sú to novinári na voľnej nohe. Nemajú žiadne granty, prišli sa pozrieť, stretnúť s Rómami a niečo sa naučiť. Majú svoju predstavu, ale nikomu ju nevnucujú. Robia si výskum, nakoľko sa zhoduje s realitou. Popri našej každodennej práci ma čaká od rána ešte povinnosť navyše – nájsť im tému, urobiť im program a potom diskutovať o tom, čo videli, vysvetľovať. Dopoludnia sme boli na Luniku IX v materskej škole. Detičky sa tu lúčili so škôlkou. Potešilo ma, že väčšina z nich ide do školy do mesta. Že ich rodičia myslia na budúcnosť svojich detí a chcú, aby dostali kvalitné vzdelanie, hoci pre rodičov to vôbec nebude jednoduché. Tunajšie učiteľky všetky deti chválili, každé pohladkali a povzbudili. A detičky sa predvádzali o sto šesť! Kto to nezažil, ťažko uverí, že v škôlke na Luniku IX je taká nádherná atmosféra. Škôlka je krásne vyzdobená, celá vymaľovaná, farebná. Detičky nesmierne poslušné. Moji kolegovia fotili a boli užasnutí, čo všetko deti dokážu. A treba povedať, že v škôlke sa boli pozrieť na detičky aj mnohí rodičia. Že komunikujú s učiteľkami, že sú tam rómski asistenti. Keď sa Dana a David išli prejsť po Luniku IX neverili, že sú naozaj na tom “neslávne známom sídlisku” o ktorom všetci píšu, ale mnohí tam nikdy neboli. Prečo je tak neslávne známe? Ukončím dnešné pokračovanie novinárskou “story”.
Keď bol ešte Ján Čarnogurský vo vláde, bol na Luniku IX na návšteve a tu mu v hlave skrsla nečakaná myšlienka, že príde na Lunik IX pomôcť upratať. To bolo sústo pre novinárov! V deň D tam boli všetci. Bola tam aj jedna pani z istej nemenovanej TV. V bielom kostýmčeku a v bielych lodičkách prikazovala kameramanovi, čo má natočiť. Poslala ho za bloky, ale zdalo sa jej, že je tam málo špiny. Postavila sa pred barák a na ľudí, ktorí očumovali Čarnogurského z okien, zakričala: Nemohli by ste ničo vyhodiť z okna? Budete v televízii… To, čo nasledovalo, ste asi všetci videli, pretože nemenovaná TV to dodnes vysiela ako ilustračky. Ľudia vylievali a vyhadzovali z okien, čo prišlo. Poviete si: Keď sú takí akí sú, kto im za to môže…? Áno, to je problem vnímania informácie, o ktorom budem určite ešte písať, ale teraz hovoríme o novinárke, ktorá sa vo svojej reportáži už ani slovkom nezmienila o tom, prečo sa dialo to, čo sme videli na obraze. To je to, čo chcem celý čas povedať: divák si nevyberá. Divák dostane selektovaný výsek z reality, ktorá je často upravená tak, že už ani nie je realitou. Ale vzbudzovať strach a hrôzu je dnes komerčne zaujímavé. Ozaj: aké noviny čítate? Hlavné spravodajstvo ktorej televízie sledujete?

(Pokračovanie nabudúce)