Rasizmus ako pridaná hodnota v médiách III.

Stretli sa v jedno ráno sa v našej redakcii. Ako napotvoru – konkurencia. Vedeli o sebe, videli sa na chodbe a to bol dôvod na ich zvedavosť.
„My máme záujem o nejakú kauzu, ale takú, ktorú nikto doposiaľ neobjavil,“ rozvíjali svoje priania jedni. Druhí sa pýtali: téma, ktorú ste nám ponúkli, bude lepšia ako téma pre konkurenciu? Neprezradili sme im, čo im ponúkame navzájom. V oboch prípadoch sme ale, ako to už máme vo zvyku, odmietli ísť do subštandardných lokalít bez toho, aby videli aj iné lokality. Obce, kde žijú Rómovia integrovanie. Bez toho, aby sa stretli so vzdelanými Rómami do osady nikdy nejdeme. To je naša požiadavka, ak chcú s nami spolupracovať. Aby videli na vlastné oči, že len časť komunity je problémová a že pre tých cca 160 000 ľudí nemôžu robiť zo Slovenska strašiaka v Európe.

Hneď na začiatku sme odmietli cestu smerom Hermanovce, Rudňany, Bystrany. Povedali sme: my vám ukážeme Rómov ak nám dôverujete. Ukážeme vám reálny život.
Ja osobne som cestovala s celkom príjemnými ľuďmi. Vybrala som pre nich región v okolí Bardejova. Po príchode do osady nás už všetci čakali. Deti pripravili kultúrny program, tancovali a spievali. Bol to prvý televízny štáb v ich dedine. Tamojšia osada je veľmi chudobná, vežiaky poškodené, pretože strecha už niekoľko rokov preteká a obec (je to obecná bytovka) nie je ochotná investovať do jej opravy. Hned neďaleko je „radová výstavba“ dreveníc, po našom chatrčí. Keď to moji Francúzi uvideli, boli celí uveličení. Mali pocit, že presne toto hľadali a zrazu neľutovali tú dlhú cestu z Košíc, ktorú sme podstúpili. Hneď ma požiadali, či si môžu natočiť chatrče aj zvnútra. To bol moment, na ktorý som pravdupovediac čakala od začiatku. Obrátila som sa ku známym a povedala: môžu niektorých z vás navštíviť v dome? „Nech sa páči, vyberte si,“ ponúkali Rómovia. Vybrali si hneď chatrč skraja. Vyzerala veľmi ubiedene. Keď sme však prekročili prah kuchyne, kde bola pri dverách stará piecka, zrazu sa zháčili a spýtali sa, či sa majú vyzuť. Stáli uprostred moderne zariadenej kuchyne a dvere do obývačky boli otvorené. Videli tam krásne zariadenú a čistú miestnosť plnú kvetov. Taký malý kultúrny šok. Chvíľku otáľali, netočili. Mysleli si, že sme na nich pripravili nejakú pascu. Po chvíľke sa rozhodli natočiť rozhovor s majiteľom chatrče. Pokúsim sa pretlmočiť jeho obsah.
Redaktor: Bývate v chatrči, ale zariadenie vo vnútri je veľmi moderné, je tu krásne čisto. Prečo si nepostavíte dom?
Majiteľ chatrče: Ako si ho môžem postaviť? Tu nemáme vysporiadané pozemky. Starosta nič nerobí, hoci sme ho žiadali. Keď som si postavil chatrč, prišiel za mnou a povedal mi, že ju musím o 50 cm posunúť, lebo mi ju nechá zbúrať. Tak som ju rozobral a posunul. Nemá zmysle sa hádať. Viete si predstaviť, že by sa toto stalo pri murovanom dome?
Bolo to logické. Ešte chvíľku sa rozprávali o jeho práci a o deťoch. Keď vyšli vonku, spýtali sa opatrne: môžeme ísť aj do iného domu? „Nech sa páči, vyberte si…“ núkali ich obyvatelia osady. Moji Francúzi navštíli niekoľko chatrčí aj bytov v baráku. Všade bolo pekne, čisto, hoci okolie sady vyzeralo špinavé. Aj uprostred tej biedy sa zrazu cítili dobre a nechcelo sa im odísť.
„Včera sme boli zase za starostom. Hoci platíme za odpad, lebo si na to dávame pozor, kontajner nám nevyviezli už niekoľko mesiacov. Vždy nás odbije, že nemá peniaze na to. Ale ako nemá, keď platíme?“ pýtali sa nás. Logicky. Ale bez akejkoľvek šance, že sa to zmení, pretože starosta nechcel a nemal záujem. (O tom sme sa neskôr presvedčili aj my v rozhovoroch s nim.)
Jean, lebo tak sa volal redaktor, bol po návšteve spokojný. Povedal mi, že má dobrý pocit, pretože jeho pôvodná predstava bola, že ukážu špinavých otrhaných ľudí, ale to čo videl na vlastné oči, ho prekvapilo veľmi milo a je rád, že neukáže ľudí na smetisku.

Druhý štáb nesúhlasil so žiadnou ponukou na reportáž, stále nás podozrieval, že im ponúknuté témy budú menej atraktívne ako témy druhého štábu. Robilo sa s nimi oveľa ťažšie, ale tiež dostali príučku. Vlastne si ju dali sami.

Po ceste do Vranova, kde mali navštíviť jednu rómsku školu, zbadali z cesty osadu v Sečovciach. Kto ju videl, vie o čom hovorím. Keď videli tú špinu od cesty, hneď prikázali zastaviť a chceli točiť. Vonku však pršalo a osada bola prázdna. Všetci boli poschovávaní v chatrčiach. „Nemohli by vyjsť von? Chceli by sme ich natočiť,“ hovorili kolegyni, ktorá bola s nimi. Dobre, kývla plecom a po rómsky zakričala. „Rómovia, poďte von, máte tu návštevu…“
Zrazu sa začali otvárať dvere na charčiach a na upršané „námestíčko“ v osade vyliezli desiatky ufúľaných tvári so zvedavými očami, čo sa deje. Celé sa to odohralo za pár sekúnd. Čo sa však nestalo… naši odvážni Francúzi, ktorí chceli tú najväčšiu biedu a špinu a žiadna špina im nebola dostatočná sa zrazu zľakli, schytili kameru a ufujazdili sa schovať do auta. Aj toto trvalo len pár sekúnd. Dokonca tak krátko, že keď sa kolegyňa otočila smerom ku nim, už len videla, ako miznú pri ceste. Zostala sama uprostred davu zvedavých Rómov. Nedalo sa robiť nič iné, len im po rómsky vysvetliť, že tu nejakí novinári chceli točiť, ale prší a tak museli ísť schovať kameru…. „Šak prší,“ kričali Rómovia a zaliezli opäť do chatrčí.

Kolegyňa sa celá premočená vybrala k autu. Čakal ju tam vystrašený a hlavne zahanbený televízny štáb. Až do konca pobytu sa nám za to niekoľkokrát ospravedlňovali, ale fakt, že sa chceli hrať na hrdinov a nakoniec sa ukázali ako zbabelci, nám vysvetliť nemohli. Aj taká je niekedy tvár žurnalistiky. Škoda, že sme nemohli vidieť ich reportáž. Možno bola ladená presne opačne.