Potrebujú Rómovia súcit?

Zrazu spomedzi hostí prehovorila jedna mne neznáma osoba (Nerómka). Ako sa nakoniec ukázalo, bola to novinárka z regionálnej tlače. Dosť sa rozohnila nad nespravodlivosťou, ktorá sa Rómom deje. „A predstavte si, chcú im zrušiť aktivačné. Prišla kontrola, ale nikto tam nemohol byť, lebo im práve pustili vodu. Všetci si išli domov napúšťať vodu. A za byty musia platiť, kto to kedy videl…?“ Čakala, že v tomto zhromaždení nájde podporu na svoj priam politický prejav.
Jeden z poslancov-Rómov si ju skúmavo pozrel a povedal. „Pani moja, Rómovia nepotrebujú súcit. Potrebujú sa naučiť nebyť občanmi druhej kategórie…“ A hoci sa milej kolegyni na chvíľku zdalo, že hovoria o tom istom, ukázalo sa, že predstava občanov druhej kategórie je úplne iná. Čo potrebujú Rómovia urobiť na to, aby neboli občanmi druhej kategórie podľa spomínaného rómskeho poslanca?
Napríklad sa naučiť, že za vodu je treba platiť a že všetci v tejto krajine musia za vodu platiť a nie spoliehať na to, že my platiť nemusíme, lebo my sme Rómovia. „Ale oni nemajú na to, aby platili a voda im tešie len dvakrát týždenne…“ oponovala kolegyňa. „To je iná vec,“ vysvetľoval jej tento rómsky poslanec. „Ale mne ide o princíp. Veľa ľudí, rôznych aktivistov, prichádza celé roky do týchto chudobných komunít a jediné, čo im dokážu povedať, je treba, aby NIEKTO INÝ zlepšil ich život. Aby im dal strechu nad hlavou, prácu, spoločenské uznanie…. Ale nikto z týchto aktivistov akosi nežije tu a nepracuje s nimi. Viete, starosta klame, ak hovorí, že všetci museli odísť napustiť si vodu, lebo tečie iba hodinu. Je to jeho neschopnosť zariadiť im prácu tak, aby všetko klapalo. Bolo treba dať na hodinu prestávku alebo začať hodinu po tom, ako púšťali vodu. Lebo aktivačné práce, to je práca pre nich, za ktorú dostanú peniaze. Ak je starosta neschopný a nevie ich kontrolovať, tak robiť nebudú. Nie preto, že sú to Rómovia, ale preto, že to by urobil každý na ich mieste za tých pár korún. Ale tieto hlúpe výhovorky nikdy nedovolia Rómom, aby boli riadnymi občanmi tejto krajiny. Stále im len niečo odpúšťame a tvárime, sa že je to ľudské. Nie, nie je,“ dodal. „Je to neľudské a nabúrava to ich systém myslenia. Ako je to možné, že do roku 89 takýto problém nemali? Že platili, že chodili do práce, že chodili do škôl? Je naozaj všetko len v peniazoch?“ rozmýšľal.
Nasledovala diskusia, o ktorej nikto nemôže povedať, že títo ľudia nevedeli, o čom hovoria. Žijú v rómskych komunitách, zastupujú ich záujmy, ale aj riešia ich problémy.
Či si to uvedomili alebo nie, pomenovali jeden z najväčších problémov komunity a nielen to – najväčší problém v komunikácii Rómovia a majorita na Slovensku. Lebo: čo vidia Nerómovia? Len to, že v rómskych komunitách málokto platí za bývanie, vodu, smetí… Fakt, že sa to od Rómov ani neočakáva na niektorých úrovniach, ich rozčuľuje. Prečo ja musím a on nie? Nerómovia sa cítia ukrivdení a cítia sa tak právom. Vnímanie vecí, že niečo nemusím… lebo som chudobný resp. Róm, robí z týchto ľudí občanov druhej kategórie.
Na druhej strane, teda na strane Rómov, je tiež vlastný uhol pohľadu, ktorý im nie raz dáva za pravdu. To, že nemám, však neznamená, že nemusím platiť a ešte si to zdôvodniť svojim etnickým pôvodom. To znamená, že to musím riešiť. Ak štát prostredníctvom sociálneho systému týmto ľuďom vypomôže, najsprávnejšie je, ak sa to robí transparentne a vedomie týchto ľudí, že musia robiť to, čo ostaní občania krajiny, musí byť posilňované. Teda: som chudobný, dostal som dotáciu, ale musím uhradiť, vodu, nájom, smetí…. Aby som bol občanom, ako každý iný. Ďalší balík problémov sa bude riešiť samostatne.
Tu niekde začína princíp občianstva.
Áno, je pravda, že princíp občianstva má aj druhú stranu mince. To je uhol pohľadu, z ktorého ho vidia Rómovia: Prečo sa cesta v dedine končí pri našich domoch? Prečo majú všetci plyn len my nemáme? Prečo majú naše deti osobitný vchod od školy? Osobitnú prestávku? Áno, toto je rasizmus na druhej strane, ktorý z nich taktiež robí občanov druhej kategórie a zvyšuje ich nechuť a odpor voči plneniu povinností.

Niekedy mám pocit, akoby Rómovia boli iba figúrky na šachovnici vo vojne, ktorú vzájomne vedú aktivisti na jednej strane a rasisti na druhej strane. Mám dojem, že tupého aktivistu nikdy nepresvedčíte, že súcit títo ľudia nepotrebujú, potrebujú skôr informácie a pomoc pri ich uplatnení v každodennom živote. Lebo títo ľudia bojujú skôr za svoje záujmy ako za záujmy Rómov. Rovnaké postoje však možno sledovať aj u rasistov. Stačí povedať, že máte rómskeho priateľa, že nie sú všetci rovnakí a už vám nadávajú, hneď hovoria o príživníkoch, vrede tejto spoločnosti a podobne. Nie sú schopní pochopiť, že vo vzťahu k Rómom v ich vedomí funguje kolektívna vina a že to je bod, od ktorého nie je možné žiadna diskusia. V podstate jední aj druhí sú presvedčení o svojej pravde. Ale aká je realita? Nabudúce reálny príbeh z Lunika IX pod názvom Majú šancu dostať šancu?