Na celom dialógu by nebolo nič zvláštne, keby spomínaný chlap nebol Róm. Pripravoval stravu asi pre 200 hostí – návštevníkov Pamätného tábora Rómov v poľskom Tarnowe počas víkendu. Tamojší Rómovia si pripomínali výročie vyvraždenia poľských Rómov a blížiaci sa Medzinárodný deň holokaustu Rómov, ktorým je 2. august. Pripomínali si to na naše pomery netradične: na vozoch, na akých putovali poľskí Rómovia až do šesťdesiatych rokov po krajine, prešli vzdialenosť viac ako 40 kilometrov. Išli po trase, ktorou v roku 1943 prešli aj umučení Rómovia a ich rodiny.
Čo som si ako účastníčka pochodu všimla?
1. Rozdiely medzi poľskými a našimi Rómami.
V Poľsku žije podstatne menej Rómov (okolo 30 000). Väčšina z nich žije (aspoň to tak prezentujú) tradičným spôsobom života. Neznamená to, že kočujú, lebo aj v Poľsku bolo kočovanie zakázané, ale zachovávajú si niektoré tradície fýkajúce sa fungovania rodiny. Napríklad ženy sa nesmú rozprávať s cudzími ľuďmi, vyjadrovať sa k dôležitým udalostiam, sedieť, keď sú v miestnosti (blízkosti) dôležití muži ap. Dievčatá na slovo poslúchajú rodičov pokiaľ ide o ich budúcnosť – výber manžela, školy ap.
2. Iné spoločenské vnímanie
Pretože je Rómov v Poľsku menej a žijú na lepšej sociálnej úrovni, sú menej viditeľní. Navyše tým, ako si udržiavajú svoju komunitu uzavretú pred vonkajším svetom, si zachovávajú punc tajomnosti a zvláštnosti, sú pre majoritu výnimoční. Hoci aj tu sme sa po ceste stretli s prejavmi nenávisti, poväčšine možno prejavy okolia označiť skôr ako záujem o atrakciu, ktorá ako prišla tak aj odíde. Ktorá nie je a nebude súčasťou ich života. Viac menej len cez prizmu pozitívnych predsudkov.
3. Ochrana tradícií ako sebadeštrukcia
Vnútorná štruktúra tradičnej rómskej rodiny bola na Slovensku zničená v 50-tych rokoch. Bol to veľmi deštruktívny proces, ktorého výsledkom je aj súčasný stav, v ktorom sa komunita nachádza. Vnútornú deštrukciu komunity už spoločnosť zaplatila miliardami zo spoločnej kasy, ale iný model riešenia neponúkla. Časť rómskej komunity však uvoľnením z pút tradície získala šancu sa integrovať a aj ju využila. To je tých zhruba 200 000 Rómov, ktorí na Slovensku žijú v prostredí majority a na jej úrovni. Mnohí v snahe splynúť s väčšinou však stratili svoj jazyk a zvyky. Prestali rozumieť sami sebe. Poľskí Rómovia síce pochopili, že ich deti musia študovať, a údajne je ich úroveň vzdelanosti vyššia, ale súčasne tu dochádza k akejsi samodeštrukcii. Snaha chrániť samých seba a hľadať svoje korene ich vedie až k absurdnostiam. Videla som napríklad, ako si tamojšie ženy obliekali sárí (oblečenie indických žien), ktorým chceli symbolizovať svoj pôvod, ale vyzeralo to smiešne.
Mladé dievčatá mali napríklad na pokyn svojich otcov krásne dlhé sukne, typický odev tamojších Rómov, ale spod nich im vytrčali značkové rifle a tenisky.
Keď sme pri natáčaní spolu občas prehodili ako členovia štábu pár slov v rómčine (ako nerómovia), videli sme na nich, ako boli pobúrení. Hneď sa pýtali, kto nás naučil po rómsky. Našim kolegyniam povedali, že to vnímajú ako znesvätenie ich jazyka. Pretože síce chcú spolunažívať s nerómami, ale zároveň si chcú chrániť svoj vlastný priestor (podľa ich vyjadrenia).
Keď kolegyňa – Rómka - chcela natočiť rozhovor s jedným z tamojších vysokopostavených Rómov, povedal jej, že kým nebude mať sukňu, nebude s ňou hovoriť. Lebo rómske ženy podľa nich nechodia v nohaviciach. Aj keď sme tento postoj vnímali len ako pózu, pretože sme mladé dievčence, videli behať v rifliach… nebolo to nič príjemné. Slovenské Rómky sú totiž spoločenska aktívne a rovnocenné pre mužov (ak nehovoríme o subštandardných komunitách v osadách). Pravým dôvodom na takého správanie bol skôr fakt, že išlo o ženu, ktorá kládla otázky a ktorá rozhovor viedla. Cítila som, že ich to uráža.
Keď sme oslovili ženy, aby sa s nami rozprávali, utekali pred nami a odkazovali nás na svojich mužov.
Ale na druhej strane musím povedať, že sa o náš tím starali. Hlavne asi, keď videli, ako sa po celý deň nezastavíme ☺
Musím podotknúť, že celú komunikáciu s Rómami viedli Rómky v rómskom jazyku.
Samozrejme, zažili sme toho oveľa viac. Máme veľa krásnych dojmov, ktoré ponúkneme divákom v septembrovom vydaní rómskeho národnostného magazínu So vakeres? na Dvojke...
Tie kury nie sú z vášho kurníka…
„Pečiete, pečiete?“ ozvala sa staršia pani k urastenemému udržiavanemu päťdesiatnikovi obracajúcemu kurčatá na veľkom ražni. „Krásne sú,“ podotkla a podišla bližšie nahliadnuť priamo na rošt. Chlapa to trošku nahnevalo, lebo mal práve plné ruky práce a trošku mu, pravdupovediac, zavadzala. „Hej, kury,“ odvetil. „Ale nie sú z vášho kurníka. Tie časy sú už dávno preč…“ „Jaj, to bolo dobré…“ reagovala pani a obaja sa usmiali.