Kováčstvo v Dunajskej Lužnej má niekoľkostoročnútradíciu. V Dunajskej Lužnej sa kedysi kulo takmer v každom dome. Ajpreto sa o Lužnej hovorilo ako o železnej dedine. Výnimočnou bolav tom, že kováčskymi majstrami tu boli Rómovia.
Dnešní päťdesiatnici si spomínajú na svojedetstvo veselo i vážne. Róbert Rigó, dnes majiteľ predajne kováčskychvýrobkov Hefaiston, hovorí, že ako dieťa musel vedieť rýchlo behať. A topreto, že keď sa chcel ísť s chlapcami pohrať, musel cez dvor prebehnúťtak, aby ho otec nevidel. Lebo keď ho zazrel, okamžite mu dal prácuv dielni a bolo po hre. Ale dielňu vyhľadával aj sám. Najradšejvtedy, keď si otec odbehol na obed. Vtedy skúšal, ako mu to pôjde.
Šaňo Reindl bol však v inej situácii. Onz kováčskej rodiny nepochádzal. „Mne sa kováčstvo pošťastilo tak, že sommal suseda, ktorý bol kováčom. A ten mal syna, ktorý bol odo mňa staršímožno o 7 či 8 rokov a bol kováčom. A krásne hral naklarinete. Vždy som ho počúval cez ulicu a chcel som, aby ma naučil hrať.Ale keď ma mal učiť, musel si urobiť čas v dielni. A tak som muchodil pomáhať. A zostal som pri tom,“ spomína Reindl.
Reindlove práce nájdete v historickomcentre Bratislavy. Dlhé roky robil v Pamiatkostave a obnovahistorických pamiatok bola jeho každodenným chlebíkom. Kovové zábradlianapríklad v Univerzitnej knižnici, kovová brána u františkánov,okenné mreže na Mestskom múzeu... a iné.
„Myslím si, že som urobil dobrú voľbu, keď somdal môjho syna vyučiť za kováča. Presne tak ako som chcel tak zarezáva do tejkováčskej roboty. Hoci som sa za kováča nevyučil, mal som rád železo, robil soms ním, tak mi to prirástlo k srdcu, že teraz by som už nevedel niečo inérobiť,“ tvrdí. A dodáva: „Hrdosť kováča, to je niečo, čo by nemalo nikdyzaniknúť, pretože tá precíznosť, tá vlastne ukáže, čo v tom kováčovivlastne je. Tá láska k materiálu. Viete, ja niekedyten materiál hladkám, niekedy sa robí úprava včelím voskom a to potom, keďten materiál chytíte, to je ako zamat. To je láska k materiálu...“
Práce kováčskychmajstrov z Dunajskej Lužnej nájdete v celej Európei v zámorí.
Historickýminiexkurz Arne Manna, historika, SAV:
S kováčmi sa naSlovensku stretávame už od 15. a 16. storočia, najmä však od obdobia 17.storočia. Po bitke pri Moháči, keď sa uhorská šľachta sťahuje z územia dolnéhoUhorska na územie dnešného Slovenska, si so sebou prináša práve hudobníkov akováčov, ktorých usadzuje na svojich pozemkoch. Rovnako slovenské mestá, najmäna Liptove, usadzujú rómskych kováčov a uzatvárajú s nimi výhodné zmluvy.Rómski kováči boli povinní vykonávať isté práce pre mesto. Napríklad mali nastarosti všetko zo železa: železné mreže, brány, pánty, padacie mosty a takďalej, a trebárs brúsenie halapartní mestských strážnikov a pod. Čiže všetko,čo sa týkalo kovu. Najčastejšie rómski kováči vyrábali klince. Hlavne vpodhorských oblastiach Slovenska, kde boli šindľové strechy, bola veľkáspotreba šindľových klincov. Trebárs na Spiši sa dodnes týmto klincom hovorícigánčatá.
Po prvej svetovejvojne však rómske kováčstvo zažívalo krízu. V medzivojnovom období tradičnérómske kováčske výrobky vytláčala lacná priemyselná výroba. To znamená, žeľudia si už neobjednávali klince na kusy, ale na kilá, a dostali ich skoro vkaždom obchode, v každom menšom meste. Čo sa udržalo, bolo umelecké kováčstvo.Nie je javom novým u Rómov, že rómski kováči vyrábali rôzne náhrobníky, kovanékríže, mreže, reťaze okolo hrobov. Napríklad na západnom Slovensku, v okolíMalaciek, sú zachované viaceré takéto veľmi krásne doklady tohto kováčstva, aledokonca aj na východnom Slovensku, trebárs na Šariši. Napr. v Šarišskom múzeu vBardejove sú zdokumentované takétonáhrobné kríže, ktoré vyrábali rómski kováči.
