Je to môj Otec, keď nerozpráva mojim jazykom?

Bola som v minulosti na rôznych bohoslužbách pre Rómov, ale musím povedať, že tieto sú iné. Sú iné preto, lebo sa veriacim prihovára človek, ktorý zdieľal a zdieľa rovnaké problémy ako oni a ktorý im rozumie. Ktorý vo svojej kázni dokáže použiť presne ten príklad zo života a z Písma, ktorý ich najviac osloví. Lebo ho vnímajú ako človeka, ktorý vzišiel z tohto prostredia a ktorému viera dala zmysel života, prácu, dobrú rodinu.
Keď som sa naposledy stretla s predstavenými Apoštolskej cirkvi (lebo k tej patrí Lacko Duna), hovorili sme spolu o ich práci v rómskej komunite, na Luniku IX, o úspechoch i neúspechoch. Ako novinárka sledujem ich aktivity viac ako desať rokov a vidím, že ich drobné krôčky menia životy ľudí a približujú ich majorite. Viera je v tomto prípade mostom medzi odlišnými kultúrami. Hovorili sme spolu aj o ich úsilí preložiť texty Biblie do rómčiny (niektoré časti totiž ešte v rómčine nie sú preložené). Na otázku, prečo to považujú za dôležité, mi odpovedali protiotázkou: Je to môj Otec, keď nerozpráva mojim jazykom?
Toto sú situácie, ktoré ma vždy nútia sa zastaviť. Rozmýšľať nad tým, čo robím. Vnímať pokoru nie ako divadlo pre cirkev, ale ako stav duše.
Keď sa ma ľudia pýtajú, ako som sa dostala k rómskej problematike, musím uviesť vždy dva momenty, ktoré rozhodli o tom, že sa venujem Rómom. Prvým človekom, ktorý ma k tomu nasmeroval, bol môj prvý šéfredaktor v novinách – Karol Ježík. Nesmierne mu záležalo na tom, aby téma menšín bola v médiách a ešte v časoch, keď Rómovia neboli vôbec zaujímaví, ma párkrát poslal na takéto podujatie. On mi navrhol niekedy v roku 1997, aby som prvú augustovú nedeľu absolvovala rómsku púť v Gaboltove, ktorú každoročne organizujú bardejovskí saleziáni (odvtedy tam chodím každoročne). Tam som robila rozhovor s človekom, ktorého som stretla iba raz, ale bol to zásadný zlom vo vnímaní rómskej problematiky pre mňa osobne. Don Mário Riboldi je taliansky misionár, ktorý dlhé roky pôsobil medzi Rómami. Hovorila som s ním o jeho životných skúsenostiach a položila som mu, vtedy pre mňa akosi samozrejmú otázku: Môže evanjelizácia Rómov pomôcť v ich integrácii, dokáže ich evanjelizácia zmeniť? A on sa na mňa skúmavo pozrel a odpovedal: „Ja takto nevnímam problém. To, čo obdivujem na Rómoch, je ich veľká vnútorná sila, ktorá im pomohla aj po stáročiach asimilácie a prenasledovania zostať samými sebou. Rómov netreba meniť, Rómov treba pochopiť.“
Rómovia sú hlboko veriaci ľudia. Ale ich viera je iná. Každý misonár, každý kňaz, ktorý medzi nich prichádza, aby ich zmenil na svoj obraz, je vopred odsúdený na neúspech. Tento fakt má veľa súvislostí, ktoré je treba poznať v misionárskej činnosti ak táto nemá ublížiť, ale pomôcť (možno o tom niekedy inokedy).
Nepatrím k ľuďom, ktorí nevidia resp. nie sú schopní pomenovať problémy v samotnej komunite. Práve naša skupina novinárov patrí k tým, ktorí cielene otvárajú dvere do rómskej komunity a kritizujú Rómov aj rómskych lídrov. Kedysi som získala za neustálu kritiku od jedného z nich označenie: čachtická biela pani, ktorá pije mladým rómskym lídrom krv. Páči sa mi to. Má to šmrnc!
Ale nemôže byť cieľom každého článku niečo riešiť. To len ako odpoveď kritikom, ktorí túžia postihnúť absolútne všetko na ploche A4.
Počas kázne na Luniku IX zazneli dnes aj slová, ktoré chcem povedať na záver: Poznáme Boha, ale nepoznáme sami seba. Nepozeráme sa Bohu do očí, nehľadáme jeho tvár, hľadáme iba odpovede na svoje otázky. Prichádzame k Bohu nie s otvoreným srdcom, ale nastrčenou dlaňou. Ako deti, ktoré nepochopili, že Otec miluje nielen vtedy, keď dáva, ale aj vtedy, keď berie.

Poznámka: tento denníčkový záznam vznikol ako potreba vysvetliť čitateľom tohto blogu, že život s Rómami nás nerobí černejšími, ale dáva nám šancu byť lepšími.