Redaktorka: Aké sú špecifiká pri zápise detí do prvého ročníka?
Mária Jenčáková, riaditeľka materskej a základnej školy Bardejov, Poštárka:
Špecifiká nielen pri zápise do prvého ročníka detí, ale už aj pri zápise do materskej školy sa ukázali ako potrebné. Jedno špecifikum v materskej škole je to, že zaškoľujeme iba 5 ročné deti, keďže v každom ročníku je ich veľký počet a ich zaškolenosť zabezpečujeme tou formou, že z mestského úradu si vyžiadame zoznam všetkých 5 ročných detí, a potom osobne aj s asistentom učiteľa chodím z domu do domu a zapisujem tieto deti do materskej školy a upozorňujem rodičov, aby tieto deti následne do materskej školy posielali.
Sestra Atanázia, učiteľka v Materskej škole v Bardejove, Poštárka:
Deti sa pripravujú tak, že začíname od farieb, počítať...takže deti to krásne pomaličky zvládnu. Keď sme sa rozprávali s učiteľkami 1. ročníka tak vraveli, že si nevedia predstaviť dieťa, ktoré by neprešlo materskou školou.
Redaktorka: Je podľa vás rozdiel medzi takými deťmi, ktoré absolvovali materskú škôlku, a takými, ktorí nenavštevovali materskú škôlku v prvom ročníku?
Andrej Ferenc, asistent učiteľa:
Rozdiel, to je vidieť, je obrovský. Deťom, ktoré nenavštevovali materskú školu, chýbajú základné návyky. Dá sa povedať, že všetky deti pochádzajú zo sociálne slabého prostredia, lebo na Poštárke, na našom sídlisku, je dosť veľká nezamestnanosť. Samotná Poštárka je geograficky izolovaná takže deti majú dosť slabý všeobecný rozhľad a jednoznačne škôlka pomáha.
Mária Jenčáková, riaditeľka materskej a základnej školy Bardejov, Poštárka:
Myslím si, že práve tým že materská škola a základná škola je tu priamo v osade a deti nemusia cestovať za vzdelaním do mesta, Čiže nemusia každý deň vynaložiť finančné prostriedky na autobus tam i späť. Aj to je dôvodom toho, že dochádzka je výborná.
Redaktorka: Aká je ďalšia úspešnosť detí, keď odídu z vašej školy?
Mária Jenčáková, riaditeľka materskej a základnej školy Bardejov, Poštárka:
Na túto otázku vám ešte neviem odpovedať, keďže základná škola funguje druhý rok. Zdá sa nám, že sa nám darí napĺňať ciele, ktoré sme si dali, aby sme deti postavili aspoň na porovnateľnú štartovaciu čiaru ako sú deti majoritnej spoločnosti.
Redaktorka: Ako často , ako asistent učiteľa navštevujete priamo rodiny?
Andrej Ferenc, asistent učiteľa:
Keď sa vyskytnú nejaké problémy. Ale tým, že naša škola je priamo na tomto sídlisku, nemáme až také veľké problémy, žeby som stále musel navštevovať rodiny. Dokonca samotné matky, keď majú nejaký problém, sadnú si do lavice a samé sa zúčastňujú toho procesu.
Otec Marián na Poštárke pôsobí prvý rok, ale jeho vzťah k deťom určite nie je makarenkovský. Práve naopak. Hľadá nové spôsoby motivácie a práce s deťmi. Aj preto tzv. detské omše robí ako bábkové divadlo.
Redaktorka: Otec Marián, prečo ste sa rozhodli práve pre takýto spôsob prezentácie evanjelia?
Marián Ondriáš, kňaz:
To ťažko povedať. Človek robí vždy to, na čo má možnosť. Mal som taký sen - urobiť bábkové divadlo, a veľa ľudí mi pomohlo, aby tieto bábky mohli vzniknúť. No a je ich 10, nateraz. No a keď som prišiel na Poštárku pred polrokom, tak som rozmýšľal, akým spôsobom vlastne tieto deti osloviť, aby to mohlo byť pre ne zaujímavé. A tieto bábky sa mi zdali byť vhodným spôsobom. Je to aj všeobecne taký silný moment pre tie decká. Raz sa mi stalo, že som skončil rozprávať ako bábka a deti sa úplne roztlieskali. Takže si myslím, že počúvajú. Pre ne je to oveľa ľahšie, ako keď počúvajú bežnú kázeň.
Redaktorka: Čo vás tu tak najviac prekvapilo na Poštárke?
Marián Ondriáš, kňaz:
Rozdiel oproti ostatným osadám. Že tých 20 rokov, myslím, že 20 rokov sem chodí sestrička Atanázia, nejakých tých 17, čo sem chodia saleziáni, má taký obrovský vplyv na tých ľudí, že napríklad oni tu nežijú na smetisku. Na mnohých iných miestach to tak je.
Redaktorka: Aké iné voľnočasové aktivity robíte pre deti?
Marián Ondriáš, kňaz:
Tak máme herňu, kde je pingpong, stolový futbal, biliard. Potom hore nad herňou je telocvičňa. Tam sa najčastejšie hráva futbal. Ale snívame o tom, že tam bude aj volejbal, basketbal a rôzne iné športy.
Redaktorka: Čo všetko musia vedieť alebo ovládať saleziáni, keď chcú pracovať s Rómami?
Teodor Gavenda, kňaz:
Saleziáni, keď chcú pracovať s Rómami aj s Nerómami, tak v podstate musia ovládať všetko. Ale tak jednoducho by som povedal, mali by predovšetkým rozumieť deťom a mladým ľudom. Pretože Don Bosco, zakladateľ našej spoločnosti, mal jednu zásadu, že majte radi to, čo majú rady deti, a potom ony budú mať rady to, čo ich chcete naučiť.
Redaktorka: Kedy prišli saleziáni na Poštárku?
Teodor Gavenda, kňaz:
Na Poštárku sme prišli v roku 1991, bolo to niekedy v jeseni. Naša práca spočiatku sa odohrávala, dá sa povedať, na zelenej lúke. Deťom sme sa venovali vonku. Potom sme si prenajali kultúrny dom, ktorý tu bol postavený v stredisku. A po niekoľkých mesiacoch práce, výchovnej práce s rómskymi deťmi sme videli, že je potrebné venovať sa aj rodine. Pretože ak sa na dieťa pôsobí hodinu-dve cez týždeň, ono potom zvyšok času strávi v inom prostredí, tak tá práca bola prakticky bez výsledku.
Tak sme sa začali venovať aj rodičom, dospelým.
Redaktorka: Zúčastňujú sa Rómovia vašich aktivít radi?
Teodor Gavenda, kňaz:
Zúčastňujú sa veľmi radi. Jednak zrejme aj z toho dôvodu, že deti a mladí ľudia tu nemajú čo robiť vo voľnom čase. Že to prostredie, v ktorom žijú, im neposkytuje veľa voľnočasových aktivít. Tak prijímajú všetko, čo sa im ponúkne. Či sú to športové podujatia, kultúrne podujatia, alebo nejaké zábavné podujatia. A prijímajú od nás, môžeme povedať, aj takú výchovnú službu a, samozrejme, aj vzdelanie.
Takže sme tu naozaj 24 hodín denne, pretože dvaja tu aj bývame a venujeme sa im v podstate 7 dní v týždni. Samozrejme, niektorý deň je to 5 hodín, niekedy sú to 2 hodiny, niekedy je to 10 hodín. Podľa toho, čo pre nich pripravujeme.
Na Poštárke pôsobí už niekoľko rokov aj detský spevácky zbor Devleskere čhave (Božie deti). O ňom sme hovorili tiež:
Redaktorka: Kedy a prečo vznikol duchovný zbor Devleskere čhave?
Mária Jenčáková, dirigentka:
Spevácky zbor Devleskere čhave vnikol vlastne na podnet sestry Atanázie. No ja som už za socializmu snívala o tom, že budeme mať niekedy detský zbor, samozrejme, nikdy, že to bude rómsky. Tak som to ozaj brala ako Božie riadenie, ako poslanie, že to mám zobrať. Takže som ani chvíľu neváhala a prijala som to.
Redaktorka: Aké deti sa nachádzajú v tomto zbore?
Mária Jenčáková, dirigentka:
V speváckom zbore, keďže ten spevácky zbor je hlavne za tým účelom, aby sme sa deťom venovali aj po tej duchovnej stránke, aby sme im vyplnili voľný čas, sa vlastne nevyberajú deti podľa toho, ktoré vie alebo nevie spievať, ale vyberú sa deti, ktoré prejavili záujem a chodia do pastoračného centra, alebo ktoré začali byť žiakmi našej školy a prejavili záujem o ten spev. Zbor dokáže vychovať speváka.
Takže tieto deti na týchto skúškach tým, že počúvajú, otvárajú sa im ušká, a tým, že sa snažia prispôsobovať, tak sa pomaličky učia ovládať svoj hlas a pomaly začínajú vnímať výšku tónu a začínajú spievať. Je to dlhý proces, treba k tomu veľa trpezlivosti, ale vždy sa to oplatí, pretože tak ako aj my, aj tie deti majú z toho radosť, čo dokážu.
Myslím si, že takým najväčším úspechom, čo ja považujem za najväčší úspech, bolo, že v 97. roku nás pápežská Rada pre Rómov a migrantov pozvala na blahorečenie prvého blahoslaveného Róma v dejinách cirkvi, blahoslaveného Zefirína Chymenéza Maľu, kde sme svojím spevom reprezentovali Rómov z celej Európy. Myslím si, že sme obstáli a mali sme veľmi hlboký duchovný zážitok. Potom sme spievali spoločne zo Španielmi v Bazilike Santa Maria Maggiore. Mohli sme sa osobne stretnúť s nebohým svätým otcom Jánom Pavlom II. Deti, teraz už dospelé ženy, majú aj fotky z tohto stretnutia. Takže pre mňa to bol vrchol nášho snaženia.
Poznámka:
1. Magazín je určený rómskej komunite a je v rómskom jazyku.
2. Rómom, ktorí sa zaškoľujú v redakcii, slúži na to, aby sa naučili komunikovať pred kamerou. Naučili sa pracovať v strižni, napísať scenár a dostali tak základy novinárskych zručností. Mnohým aj ako kurz rómčiny. Väčšina týchto ľudí pred vstupom do redakcie nemala dostatočné vzdelanie. Dnes všetci študujú, prevažne na vysokých školách doma i v zahraničí. To je tá časť práce, ktorú agentúra robí.
3. Tento článok by som chcela venovať p. riaditeľke Jenčákovej, pretože je to úžasná žena.
