Človek odjakživa nosil v sebe túžbu po dokonalosti. Byť krásny, bohatý, mať vysoké postavenie v spoločnosti, byť uznávaný, mať všetkého nadostač... Jediným zmyslom jeho života bolo byť obdivovaný, a tak častokrát zabúdal na skutočnú príčinu, prečo prišiel na tento svet. Mnohokrát šiel dokonca "cez mŕtvoly", len aby sa aspoň o kúsok priblížil k svojmu cieľu. K cieľu, ktorým možno dosiahol obdiv druhých ľudí, ale vo svojom vnútri padol na dno priepasti svojej duše. Kde sa stala chyba? Možno sa nesnažil dostatočne, alebo neurobil všetko, čo mohol. Jedno je však isté. Krásu a dokonalosť hľadal na nesprávnom mieste.
Kde teda hľadať? Ťažko povedať. Každý z nás vidí krásu v niečom inom. Pre niekoho sú to pekné šaty, šperky, pekná a dokonalá postava, pre iného tvár bez jedinej chybičky... Tento obraz krásy je však falošný. Človek si zakladá svoj život na pominuteľných veciach a čo viac, sústreďuje svoju pozornosť často len na seba. Vzťah k druhým ľuďom tu už nie je prvoradou záležitosťou a čoraz viac sa prepadáva v spoločenskom rebríčku hodnôt. Do popredia sa dostáva človek ako sebec mysliaci len na svoje vlastné "ja". Jeho vlastná osobnosť sa stáva predmetom jeho záujmu. K dosiahnutiu krásy vyhodí kopu peňazí za mnoho zbytočných vecí. Kupuje si drahé šaty, navštevuje salóny krásy, u kaderníka si vyberie najdrahší účes... Napokon síce dospeje k tomu, že ho ľudia chvália a obdivujú, tento obdiv je však častokrát nútený, neúprimný, jednoducho zo slušnosti, aby sa ten druhý náhodou neurazil. Lenže človeku, ktorý je zaslepený svojou často nedokonalou dokonalosťou, padne každé slovko chvály dobre. Postupom času však príde na to, že krásy ubúda a zmysel jeho doterajšieho života sa vytráca. Zrazu sa ocitá pred otázkou, ako ďalej. Až teraz si začína všímať ľudí okolo seba, až teraz konečne skladá ružové okuliare z očí a... Často zisťuje, že nemá nič. Ani krásu, ani priateľov. Nič. Môže začať odznova. Teda ak nie je príliš neskoro. Túto výsadu však nedostane každý. Niekto opúšťa tento svet pod krásnou maskou falošného šťastia. A jediná rozumná vec, ktorú by mohol vtedy urobiť, je vykričať svetu pravdu. Pravdu o falošnej predstave krásy, aby sa človek poučil na chybách druhých a nie na vlastných.
Opäť sa teda pýtame, v čom je podstata krásy. R. Emerson raz povedal: "Aj keď precestujeme celý svet, aby sme našli krásu, musíme ju nosiť v sebe, ináč ju nenájdeme." Dá sa povedať, že našiel odpoveď na otázku, kde sa nachádza krása. Áno, jej príbytkom je ľudská duša. Je to miesto, odkiaľ nám ju nikto nemôže vziať, kde patrí iba nám. Miesto, ktoré poznáme len my sami a ktoré by sme len s ťažkosťou odhaľovali pred celým svetom, pretože sa tu skrývajú naše najhlbšie tajomstvá, ale aj všetky naše chyby a nedostatky. Je potrebné, aby človek vypratal svoje vnútro od všetkej špiny a otvoril dvere kráse. Nadpozemskej kráse. Kráse, ktorú si nenechá iba sám pre seba, ale bude ju rozdávať vôkol seba.
Ak v sebe objavíme krásu, potom všetko okolo nás sa bude javiť ako nádherné. A ak o tom začneme pochybovať, môžeme si povedať, že by to mohlo byť aj horšie. Jedným slovom pozitívne myslieť. Ľudia, ktorí majú krásnu dušu, vysielajú akoby jemné lúče plné lásky, šťastia a pokoja k druhým ľuďom. Už nie je dôležitý ani výzor, ani bohatstvo. Pravú hodnotu nadobúdajú medziľudské vzťahy, ktoré sú často potláčané túžbou po pominuteľných veciach, kráse a sláve.
Krása duše nadobúda svoju veľkosť postupne. Hoci si vyžaduje viac času a trpezlivosti, výsledok stojí za to. A na rozdiel od falošnej krásy nám čas venovaný rozvoju nášho vnútra dovoľuje nezabúdať na ľudí okolo nás. Vlastne, bez vzťahov k blížnym ani nemožno rozmýšľať o ďalšom pokroku k dokonalosti. Jeden výrok hovorí, že mať čas pre druhého je ako položiť za neho kúsok života. A čo môže byť krajšie, ako obetovať sa pre druhých?
Je len na nás, aby sme sa pričinili o krajší život. Naše vnútro nie je ďaleko, len si doň musíme nájsť správnu cestu. Budeme síce musieť zanechať klamné "krásy" tohto sveta, no nájdeme pravý zmysel svojho života a pravú krásu svojej duše. A budeme môcť hlásať celému svetu: "Žiť pekne znamená nežiť pre seba."
