Nedávno som mala jednu zaujímavú skúsenosť. Určite mnohí z vás poznáte situáciu, keď sa stretnete s nejakým známym, a ten začne o sebe rozprávať a nie a nie prestať. Už hádam zo seba vychrlil všetky najnovšie informácie o sebe, o svojej rodine, o svojej práci, ... Možno ste už boli nervózni a chceli ste sa čím skôr rozlúčiť. Ani sa vás nespýtal, ako sa máte vy. Keďže aj ja som mala zopár podobných skúseností, rozhodla som sa spraviť jeden menší pokus.
V rámci sebavýchovy a sebaovládania som si povedala, že nebudem o sebe rozprávať sama od seba. Že keď niekoho stretnem alebo budem s niekým rozprávať, nezačnem hovoriť o sebe skôr, než sa ma dotyčný opýta, ako sa mám a čo mám nové. V deň môjho rozhodnutia som zažila kopec vecí a nemohla som sa dočkať, až sa stretnem s mojimi priateľmi osobne alebo na icq. A vtedy sa to začalo - v ten deň som nestretla žiadneho potencionálneho "kandidáta", ktorý by mi danú otázku položil. To isté na icq. Viacero rozhovorov, no nik sa ma nespýtal, ako sa mám. Moje vnútro bolo plné zážitkov a dojmov získaných počas dňa, no nemala som to komu vyrozprávať. A to isté pokračovalo na druhý, tretí, štvrtý a dokonca aj piaty deň. Spočiatku to bolo ťažké, neskôr som sa už z toho musela smiať :) Vravela som si: Pane, len ma pekne skúšaj, ja to aj tak nevzdám. Bolo to veľmi zaujímavé, lebo sa predtým nestalo, aby sa ma nikto nepýtal na to, ako sa mám. O túto skúsenosť som sa podelila v rámci nášho mládežníckeho štvrtkového stretka. A tak som sa o ňu chcela podeliť aj s vami.
Ide o to, že niekedy sme tak príliš zamestnaní sami sebou a vlastnými záujmami, problémami či inými vecami, že zabúdame na tých, ktorí nás možno potrebujú. Ktorí sú tiež plní dojmov, zážitkov, emócií, prežívajú radosť alebo niečo smutné, možno potrebujú našu radu, alebo len jednoducho naše počúvajúce srdce. Koľko nešťastných ľudí chodí po tomto svete len preto, že ich nemá kto vypočuť. Skúsme nezabúdať na túto možno banálnu otázku - Ako sa máš? A hlavne nechajme tomu druhému aj priestor na odpoveď - aby to nebola len dáka formalita, ale skutočný prejav nášho záujmu o iných.
Na záver možno jedna myšlienočka z knihy Rozprávaj mi o láske od Michela Quoista:
Prečo tak málo ľudí dokáže načúvať? Toľko slov zostáva pochovaných v srdciach ľudí, toľko slov a výkrikov stvorených na to, aby boli vyslovené, aby boli vnímané.
