Túto skutočnosť si uvedomoval aj sv. Ján Mária Vianney, farár z Arsu, ktorý povedal:
„Všetky poklady tohto sveta nestačia na to, aby nasýtili našu dušu. Boh sám musí byť jej potravou. Aká vznešená musí byť naša duša, keď ju dokáže nasýtiť iba Boh sám!“
Byť na svätej omši a nezúčastniť sa svätého prijímania je ako byť pozvaný na svadobnú hostinu, sedieť za bohato prestretými stolmi a nesiahnuť ani po jednej dobrote. Už keď sme sa pripravovali na prvé sväté prijímanie, teda poväčšine ako tretiaci na základnej škole, učili sme sa, že Ježiš Kristus je prítomný vo Sviatosti Oltárnej pod spôsobom chleba a vína. Ak by sa vás niekto na túto poučku opýtal, určite by ste mu ju vedeli krásne odrecitovať. No stačí to? Uspokojíme sa s tým, že napriek neustále znejúcim slovám premenenia „toto je moje telo..., toto je kalich mojej krvi...“ a výzve „vezmite a jedzte z neho VŠETCI“, „vezmite a pite z neho VŠETCI“, ostaneme počas svätého prijímania sedieť spokojne v laviciach, vymýšľajúc si tisíc dôvodov, prečo sa nemôžeme aj my zaradiť do zástupu tých, ktorí Ježišovo pozvanie prijali? Potom si musíme položiť otázku, či skutočne veríme v Ježišovu prítomnosť v Eucharistii.
Rozmýšľanie nás ľudí, zvlášť mnohých mladých, je zaujímavé. Sami sa dobrovoľne vzdávame mnohých darov a milostí, ktoré nám chce Ježiš prítomný v Eucharistii darovať. Predstavte si, že sa s rodičmi prechádzate po meste. Prídete k výkladu s oblečením a za sklom sa vynímajú nádherné večerné šaty či nejaká frajerská športová bunda. Pomyslíte si: „To by bolo super, keby som si to mohol (mohla) kúpiť!“ Zrazu sa ozvú rodičia s ponukou, že vám to kúpia. Sú ochotní spraviť to pre vás. Ale vy im poviete: „Ale nie, na čo mi to bude? Mne stačí prezrieť si to dobre vo výklade. Nechcem to od vás.“ Pochybujem, že by ste takto reagovali. Veď možno sa táto ponuka od rodičov už viac nezopakuje. Treba využiť príležitosť! Nebude sa vám zdať neuveriteľné, že už o chvíľu bude tá nádhera za výkladným sklom patriť vám a vy budete nekonečne vďační otcovi a mame za ich prejav lásky? A potom sa budete chváliť všetkým svojim kámošom, aký super dar ste dostali. Nekonečná radosť z obyčajnej veci...
Ježiš nám ponúka čosi neobyčajné. Sám seba v Eucharistii. Ponúka nám radosť, pokoj, rast v láske, schopnosť odpustiť, nový pohľad na svet cez premenu nášho srdca, zmysel života, večný život... A my spokojne hovoríme: „Ale nie, Pane, to predsa od Teba nemôžem prijať, ja to ani nechcem, ani si to nezaslúžim, ja to vôbec nepotrebujem, radšej ma s tým neotravuj, lebo teraz sa žije inak, teraz už dokážeme žiť aj bez Teba. Chcem si užívať, chcem byť šťastný, chcem mať všetko, po čom túžim, ale vieš, Pane, Teba k tomu nepotrebujem...!“ Ježiš však vie lepšie ako my sami, čo potrebujeme. Vie, že sami nič nedokážeme, lebo naša vôľa sa následkom dedičného hriechu stala náchylnou k zlému, a nie sme schopní sami od seba vykonať žiadne dobro. Ježišova ponuka sa však neustále opakuje, počas každej svätej omše. A my sa len pozeráme a pozeráme a pozeráme...
Sv. Gemma Galgani, mladučká svätica, ktorá zomrela ako 25-ročná, to vyjadrila slovami: „Je lepšie prijať Ťa, ako sa na Teba len pozerať.“ Ak je Ježiš pre nás dôležitý, ak je pre nás niekým, koho milujeme, niekým, kto je naším najlepším priateľom a Pánom, tak potom musíme po ňom túžiť z celého srdca, musíme chcieť vlastniť ho celého a nikdy sa ho nevzdať. Presne tak, ako sa nechceme vzdať osoby, ktorú milujeme a chceme čo najviac čerpať z jej bohatstva a darov.
K častému svätému prijímaniu viedol mnohých ľudí svätý Pier Julian Eymard, páter od Najsvätejšej Sviatosti, pretože bol presvedčený:
„Musíš chodiť na prijímanie; a to nie preto, že si svätý, ale aby si sa ním stal! Niektorí by mohli pristupovať k prijímaniu, ale nerobia to pod zámienkou, že sú unavení, nenaladení, nie dosť sústredení; ale to je lesť diabla ... Ak si spytuješ svedomie a nie si si vedomý ťažkého hriechu, môžeš ísť na sväté prijímanie. Každodenné nedbalosti ... ako netrpezlivosť, samoľúbosť, sebeckosť odhoď do ohňa božej lásky ... čo odpustí táto láska, je naozaj odpustené! ... chodievaj na prijímanie!“
Naozaj, sväté prijímanie nie je žiadnou odmenou za to, že sme boli dobrí. Je posilou pre nás, aby sme sa dobrými stali. Nikto z nás si pred svätým prijímaním nemôže povedať: „Dnes som bol dobrý, môžem ísť na prijímanie.“ Je potrebné uvedomiť si, že my si nikdy nezaslúžime sväté prijímanie ako odmenu. Na druhej strane slová „Pane, nie som hoden...“ nás nemajú odrádzať od prijatia Eucharistie. Majú nám pomôcť uvedomiť si, že Eucharistia je dar, ktorý si nezasluhujeme, no ktorý nám Pán napriek všetkým našim pádom a slabostiam ponúka. Naše srdce musí byť pokorné pred Pánom a uznať svoju úbohosť. Jedinou prekážkou na prijatie Eucharistie je ťažký hriech. Nič iné nám nemôže zabrániť pristúpiť k svätému prijímaniu. Iba ak ... my sami. Či už našou ľahostajnosťou, nezáujmom, pýchou... Iba my sami sme tí, ktorí si bránime dosiahnuť pravé a skutočné šťastie, ktoré nám Ježiš ponúka. Sv. Gemma si bola vedomá tejto milosti, môcť prijať Ježiša v Eucharistii:
A aká šťastná som bola, keď som s Ježišom v srdci mohla zvolať: Ó, môj Bože, Tvoje Srdce je moje! ... Čo viac potom chýba k šťastiu? NIČ!“
nechceš byť aj ty skutočne šťastný?
