Svoju úvahu som sa rozhodla začať textom piesne jedného známeho františkána – pátra Gabriela Prameň zmeny.
Spomínam si na deň, keď detský vek bol preč
srdce tlačil kameň, preto viazla so mnou reč.
Nevľúdna a pichľavá, ostrá ako meč
bola duša boľavá, každý z nej bol preč.
Mojím snom bolo nebyť dvojaký
no telo hralo sólo, bol som taký - onaký.
"Musíš sa zmeniť, ak chceš byť prijatý !"
To bola zlatá niť rečí od ľudí dojatých.
"Zmeň sa, zmeň !" ono ľahko sa to vraví.
"Zmeň sa, zmeň !" ako ťažko sa to darí.
"Zmeň sa, zmeň !" ako, ak nemáš prameň, ktorí uzdraví...
Aj môj priateľ vravel: "Ty musíš inak žiť !"
srdce na kľúč zavrel, smäd môj nechcel uhasiť.
Nevľúdna a pichľavá, ostrá ako meč
bola duša boľavá, aj priateľ z nej bol preč.
Ó, áno, pravdu máte, ja viem, čo som zač,
ak mi slovo nedáte, veru nezmení sa štváč.
"Musíš sa zmeniť, ak chceš byť prijatý !"
To bola zlatá niť rečí od ľudí dojatých.
Raz však priateľ vraví: "Svoje háby nechaj si! Viem, čo Teba napraví; si mi vzácny, aký si.
Nemusíš sa meniť, bolel by ma rozchod, roztrhol som zlatú niť, láska nie je obchod."
Aká hudba, nebesá, z jeho slov mi znela: "Nemeň, nemeň, nemeň sa, láska, tá ťa vždy chcela."
Už poznám prameň zmeny, láska priateľa je ním.
Pre neho som chcený, aj keď sa zatiaľ nemením.
Nádherná pieseň! A aká pravdivá. Možno ste sa aj vy v týchto slovách našli – podobne ako ja kedysi dávno, keď som ju po prvýkrát počula. Je to túžba skrývajúca sa v každom z nás – aby nás iní mali radi takých, akí sme. Zvlášť naši priatelia. Všetci z nás máme priateľov, ktorí sú dôležitou súčasťou nášho života. Nie je však jednoduché, nájsť si skutočného priateľa. A kto je vlastne skutočný priateľ? Kniha Sirachovcova hovorí o vernom priateľovi:
Verný priateľ je ako mocná pevnosť, kto takého nájde, nájde si poklad. Verného priateľa nemožno kúpiť a hodnota jeho vernosti sa nedá vyvážiť zlatom a striebrom. Sir 6,14-15
Sväté Písmo vyzdvihuje jednu veľmi dôležitú, ak nie najdôležitejšiu vlastnosť priateľstva – vernosť. Myslím, že každý z nás by mohol rozprávať o mnohých sklamaniach z „priateľov“, ktorí nás nechali v štichu vo chvíľach, keď sme sa najviac potrebovali o nich oprieť. Bolo nám ťažko na srdci, niekto nás ranil, nedarilo sa nám v škole, doma to nebolo v pohode, všetko sa to kopilo v našom srdci a my sme potrebovali niekoho, s kým by sme sa mohli podeliť o tú ťarchu, ktorá nás tlačila čoraz viac k zemi, o smútok, ktorý nie a nie odísť. Šli sme za naším priateľom, od ktorého sme očakávali, že nás vypočuje a povzbudí nás. No on na nás práve vtedy nemal čas. Bol zaneprázdnený niečím oveľa dôležitejším ako našimi problémami, bol unavený zo školy či z práce, nemal na nás náladu... A my sme od neho odišli s ešte väčšou bolesťou v srdci, lebo sme neboli prijatí a vypočutí. Tak je to s nami ľuďmi. Áno, musíme si uvedomiť, že sme „len“ ľudia – so svojimi slabosťami, dobrými i zlými vlastnosťami, víťazstvami i pádmi... A hoci sme často jeden z druhého sklamaní, je dôležité, aby sme sa navzájom prijímali a odpúšťali si. Keď sa vrátim k textu piesne na začiatku mojej úvahy, tak budete vedieť, o čom hovorím. Nie je pre nás jednoduché neustále počúvať od svojich blízkych či priateľov: „Ty si taký a taký...!“, „Mal by si toto a nemal by si tamto...!“, „Kedy sa už konečne zmeníš?“, „Už toľkokrát som ti to vravel a ty stále nič!“... Nás to ubíja, lebo si myslíme, že tí druhí nás budú milovať len za podmienky, že sa zmeníme podľa ich predstáv. Snažíme sa meniť a nejde nám to, a tak sme zo seba sklamaní a necítime sa byť hodní mať určitých ľudí za priateľov. A možno sa my správame takto k iným ľuďom, ktorí chcú byť našimi priateľmi – obmedzujeme ich svojimi predstavami o pravom priateľovi, žiadame od nich nemožné a nenechávame im slobodu, aby boli sami sebou, ale nútime ich hrať sa na niekoho, kým vôbec nie sú. Tak je to teda s nami.
Verný priateľ – ak takého nájdeme – je skutočne pokladom. Berie nás takých, akí sme, stojí pri nás v každý čas, zvlášť vtedy, keď nás ostatní odpísali. Verí v nás, dôveruje nám, je pripravený pomôcť nám, ak to potrebujeme. Verný priateľ je ten, kto nás s láskou a pokorou dokáže upozorniť na naše chyby a nedostatky, nie však preto, aby sa nad nami vyvyšoval alebo že by nás chcel zmeniť, ale preto, že mu na nás záleží a túži po tom, aby sme boli dokonalejší v láske. Nemení nás on, ale jeho láska, mení nás vedomie, že aj keby sme sa nezmenili, i tak by nás mal stále rovnako rád.
Teraz vám poviem o priateľovi, ktorý jediný je stále verný, ktorý je tu pre nás všetkých a vždy – je ním JEŽIŠ! Možno nebude od veci, ak začnem vaším „obľúbeným“ chodením do kostola. Z mnohých vašich rozprávaní si viem predstaviť, aké „utrpenie“ to pre vás je. V nedeľu či vo sviatok vstávate skoro ráno s frflaním, že už zase je nedeľa a zas musíte ísť na omšu. Celí znechutení sa obliekate, často sa hádajúc s rodičmi, že sa vám nechce, že na čo tam pôjdete a že vám to nič nedáva. Plní vzdoru sa napokon vyberiete do kostola, prídete tam a vo vnútri hromžíte na celý svet, na Boha, na farára, na rodičov... Obzeráte si ľudí, bezmyšlienkovite odriekate povinné modlitby, opakujete základné gestá či postoje, a nervózne a netrpezlivo očakávate vaše vytúžené „Iďte v mene Božom!“ Potom s ľahkým srdcom a prázdni utekáte do vášho každodenného života, vedomí si toho, že ste si splnili svoju povinnosť. A pritom ste absolútne nič nepochopili... Nepochopili ste, čo je to svätá omša.
Svätá omša je stretnutie s najlepším priateľom Ježišom, je to čas, kedy prichádzaš za niekým, kto ťa miluje, kto je pripravený vypočuť všetko, čo máš na srdci, kto má na teba čas vždy, keď to potrebuješ. Ježiš túži byť tvojou oporou, tvojím najlepším priateľom, tvojou posilou, tvojou nádejou, nekonečne túži po tom, aby si bol šťastný. záleží mu na tebe!!!
Premýšľal si už niekedy o tom? Rozprával si sa už niekedy s Ježišom? Ešte nie? Tak práve teraz je tá správna chvíľa, kedy sa môžeš zastaviť a porozprávať s Ježišom. Možno to pre teba nebude spočiatku jednoduché, lebo si nikdy nepocítil Jeho prítomnosť v tvojom živote. Možno si povieš, že On ťa určite nepočuje a ani Ho to nezaujíma. Skús však odteraz – napriek všetkým pochybnostiam – vždy, keď prídeš do kostola, rozprávať sa s Ježišom ako so svojím najlepším priateľom. Skús si nevšímať ľudí naokolo, skús sa zadívať na svätostánok a uvedomiť si, že Ježiš je v túto chvíľu s tebou. Pozdrav ho ako svojho najlepšieho priateľa a rozprávaj mu o všetkom, čo si za posledné dni zažil, čo ťa potešilo, zranilo, či zarmútilo, v čom si nad sebou zvíťazil, v čom si zase zlyhal...
Pane, tak som tu. Prišiel som, hoci ma to stálo veľa premáhania. Túžim po tom, aby si sa stal mojím najlepším priateľom. Chcem ťa dnes napriek zmätku, ktorý vo mne vládne, pozvať do môjho srdca. Neviem sa s Tebou rozprávať, Pane, nikdy predtým som to nerobil. Napriek tomu sa o to chcem pokúsiť. Odpusť mi, že som ťa doteraz nepotreboval, že som nepočul tvoje volanie, že som odmietal tvoju lásku a tvoje priateľstvo. Chcel som, pane, všetko zvládnuť sám. no cítim, že mi niečo chýba. si to ty, Pane, kto mi chýba? Pane, ďakujem ti, že ty si na mňa nezabudol a že si mi dal poznať, že si tu pre mňa! oddnes túžim po tom, aby si sa stal mojím najlepším priateľom! Amen!
Pozvi aj ty ježiša do svojho srdca! držím ti palce J
