Každý človek sa už od malička učí rozlišovať medzi dobrom a zlom. Učia nás tomu hlavne rodičia, keď nám poukazujú hlavne na to, čo nie je správne. Snažia sa formovať naše svedomie. Svedomie má každý z nás, bez ohľadu na to, či je veriaci kresťan alebo nie. A práve svedomie nám pomáha rozlišovať, či je niečo dobré alebo zlé. Navyše, v každom z nás je zabudovaný aj prirodzený zákon, ktorý nás usmerňuje v našom konaní a v našich vzťahoch s inými ľuďmi. Tento zákon Boh vložil do srdca každého človeka a rovnako sme ho dostali vo forme desiatich Božích prikázaní. Všetci vieme, že sa nesmie kradnúť, zabíjať, klamať, byť neúctivý k rodičom... O tom, že tieto skutočnosti nie sú dobré, svedčia aj výčitky svedomia, ktoré sa po týchto skutkoch často dostavia. Často máme pocit viny, že sme niekomu ublížili, že sme spravili niečo zlé, že je to neodpustiteľné. Toto pekne opisuje známy poľský teológ Jacek Salij vo svojej knihe Hriech, milosť, sviatosť zmierenia. Ten hovorí o egocentrickom pocite viny a náboženskom pocite hriechu.
Pocit viny často sprevádza sebaospravedlňovanie, niekedy sa človek zlostí sám na seba, že sa nedokázal zachovať lepšie, niekedy sebou aj pohŕda. V tomto prípade ide o egocentrický pocit viny, ktorý spočíva vo vnútornom nepokoji, ktorý vyplýva z toho, že človek nie je taký, aký by mal byť.
Niečo iné ale je náboženský pocit hriechu. Jeho charakteristickou črtou by mala byť ľútosť v tom zmysle, že človek nie je taký, akým by ho chcel vidieť Boh. Skutočným prameňom bolesti a nepokoja je, že Boh pre neho ešte stále nie je všetkým a že má k nemu stále veľmi ďaleko.
Mnohí ľudia si uvedomujú len ten prvý spomenutý pocit viny. Povedia: „Načo mám ísť na spoveď? Veď ja nič zlé nerobím, nekradnem, žijem slušne, v usporiadanej rodine, do nikoho sa nestarám...“ Tu mi príde vhod myšlienka zo spomenutej knihy otca Salija: „Človek až vtedy začína naozaj chápať, aký veľký je hriešnik, keď ťažké hriechy už vôbec nepácha. Až vtedy je schopný postrehnúť naozajstnú podstatu poslušnosti: Boh sa nám dáva doslova celý, stal sa pre nás človekom, za nás sa dal ukrižovať, v Eucharistii sa nám ponúka za pokrm - no vo mne je stále akýsi neprekonateľný kŕč, ktorý mi nedovoľuje oddať sa mu úplne, stále som voči Bohu nedôverčivý, stále sa mu nedokážem skutočne oddať.“ Skúsme sa možno zamyslieť aj my sami nad sebou, či sa pri svätej spovedi sústredíme len na to, čo všetko zlé sme spravili, alebo hodnotíme aj to, nakoľko sme boli schopní odpovedať na Božiu lásku, ktorú nám Boh prejavuje. Aj na základe tohto zistenia nám môže spoveď priniesť nejaký účinok.
Poďme sa pozrieť aj na to, z akých dôvodov ľudia pristupujú k sviatosti zmierenia:
- chodia na spoveď, lebo boli vychovaní v kresťanskej viere a snažia sa dodržiavať tradíciu, prípadne ju odovzdať svojim deťom
- niektoré deti či mládež chodia na spoveď, lebo ich nútia rodičia
- iní sa vyspovedajú raz do roka, aby si splnili svoju každoročnú povinnosť
- ďalší veria v posmrtný život, a keďže sa boja smrti a toho, že by mohli byť zatratení, chodia na spoveď zo strachu a rovnako aj ľutujú svoje previnenia kvôli strachu pred trestom (tomu sa hovorí nedokonalá ľútosť, ktorá však stačí na to, aby bola spoveď platná)
- niekto ide na spoveď preto, lebo sa to patrí - napríklad pri krste, sobáši, pohrebe... - veď čo by povedali ľudia, keby som nešiel?
Určite existujú aj iné podobné dôvody. A keďže tieto dôvody sú rôzne, tak sú aj účinky spovede rôzne, respektíve žiadne.
Správnym dôvodom, pre ktorý by mal človek pristupovať k sviatosti zmierenia, je láska k Bohu. Ak je Boh pre nás niekým, kto je Osobou, niekým, koho milujeme, komu sa snažíme páčiť, s kým sa môžeme rozprávať, komu dôverujeme, tak nás mrzí, ak sme ho urazili, ak sme neboli schopní odpovedať na jeho lásku. Vtedy hovoríme o dokonalej ľútosti. Je to tak, ako keď zarmútime našich rodičov. Vieme, že keď ich poprosíme o odpustenie, tak nám skutočne odpustia a nikdy viac nám nebudú pripomínať, že sme niečo zlé spravili. Samozrejme, skutočnosť je často iná, keďže sme slabí ľudia, ale toto je ideál, o ktorý sa môžeme usilovať. Boh však dokáže odpustiť vždy a všetko, ak úprimne oľutujeme.
Ak sa teda nedostaví čakaný účinok, a aj po spovedi sa stále trápime a nevieme zabudnúť na zlo, ktoré sme urobili, skúsme sa zamyslieť, s akým motívom sme k tejto sviatosti pristúpili. A či skutočne veríme tomu, že Boh nám náš hriech odpustí raz a navždy. Že sa k nemu už viac nemusíme vracať. Niekedy si vlastne nedokážeme odpustiť my sami. A možno sme nedokázali prijať Božie odpustenie, alebo sme s ním vôbec nerátali. Len sme v spovednici videli kňaza, ktorý je v našich očiach len obyčajným hriešnym človekom, ktorý nám nemôže pomôcť. Skúsme sa teraz, keď sa začína obdobie pôstu, viac zamyslieť nad naším chápaním svätej spovede.
Významnou udalosťou v našom duchovnom živote môže byť generálna svätá spoveď. Možno ju definovať takto: "Je to jedinečná príležitosť pre nás všetkých. Generálna svätá spoveď nebýva v živote často. Najčastejšie sa vykonáva pri zvláštnych situáciách, napr. po duchovných cvičeniach alebo pri ľudových misiách, kde sa preberú určité závažné veci života človeka. Pod zorným uhlom získaných poznatkov môže človek spätne prehodnocovať všetko, z čoho sa doteraz vyznával. Niektoré veci doteraz morálne hodnotil inak. Napríklad ťažké hriechy považoval za všedné alebo niektoré všedné vôbec nepovažoval za hriech a nespovedal sa z nich. V spovedi sa vyzná z toho, čo pod novým zorným uhlom vidí ako hriech." Môže to byť pre každého z nás úplne nový začiatok. Možno nám generálna svätá spoveď pomôže prejsť od tradičnej viery k živej viere, ktorá je samozrejme darom a o ktorú musíme prosiť. Možno sa Boh pre nás konečne stane niekým konkrétnym, kto nás miluje a chce, aby sme boli šťastní. A šťastnými budeme vtedy, keď sa Boh stane najdôležitejšou osobou v našom živote, a keď sa budeme snažiť zapáčiť sa mu tým, že budeme druhým robiť len dobro a nie znepríjemňovať im život ohováraním, neprajnosťou či závisťou.
