Prv ale, než začnem, chcem sa s vami podeliť o zopár postrehov, ktoré raz odzneli v relácii rádia Lumen Duchovný obzor. V úvode relácie rozprávali o bl. Matke Tereze a jej vzťahu k Eucharistii. Všetci určite vieme, ako veľkou láskou a pokorou vynikala Matka Tereza. Jej vzťah k Eucharistii zhrnul hosť relácie do týchto troch bodov:
1. podstatou Eucharistie je premena - Eucharistia – živý Chlieb - nás premieňa na seba samu – musíme sa nechať premeniť, aby sme mohli milovať, premeniť seba na chlieb života a lásky, a dávať sa tým, ku ktorým nás Boh posiela – toto si Matka Tereza hlboko uvedomovala;
2. je potrebné hľadieť na Krista ako na slnko – pre Matku Terezu (a zdôrazňuje to aj súčasný Svätý Otec Benedikt XVI.) bol Kristus východiskovým bodom v súčasnom svete, pri riešení súčasných problémov, bol centrom jej života;
3. mystická sústredenosť počas prítomnosti pri Eucharistii – Matka Tereza nám ukázala, že Eucharistiu nemáme chápať ako predpis, ale ako pozvanie do školy lásky; ona sa po celý svoj život sústredila na Krista, túto jedinú Lásku, a v mene tejto lásky menila svet.
Myslím, že celý život Matky Terezy nám je svedectvom toho, že Eucharistii ako prameňu a stredobodu nášho duchovného života máme venovať náležitú pozornosť a úctu. My však často ostávame len pri slovách a vôbec sa nesnažíme o to, aby náš vzťah k Ježišovi v Eucharistii naozaj rástol, aby sa z tohto vzťahu odvíjal celý náš život a všetky naše vzťahy.
Svätá omša je spoločnou oslavou Boha. Spoločenstvo veriacich sa schádza, aby modlitbou, hudbou, či spevom alebo iným spôsobom chválilo Boha za všetky Jeho dobrodenia, aby Mu ďakovalo, prosilo Ho, aby si neustále sprítomňovalo Kristovu obetu na kríži. Spomínala som, že svätá omša je pre každého z nás aj stretnutím s najlepším priateľom Ježišom – zvlášť vo svätom prijímaní, kedy je toto stretnutie najdôvernejšie.
No človek sa potrebuje s Ježišom stretávať aj osamote, skloniť sa pred Ním a nechať sa Ním premieňať. Najsmutnejšie je to, že Ježiš často ostáva osamotený, nami zabudnutý. Vedela to aj sv. Gemma, keď o Sviatosti Oltárnej povedala: „Idem za Ježišom. Poďme za Ježišom. Je úplne sám a nikto Naňho nemyslí. Úbohý Ježiš!“ Aká smutná pravda je to! Pozrime sa spoločne na život v našich farnostiach: Prečo sú kostoly čoraz prázdnejšie? Prečo čoraz menej ľudí prežíva naplno svoju vieru? Prečo sú pre nás dôležitejšie materiálne veci než naša duša? Prečo hovoríme, že sme veriaci, keď náš život o tom vôbec nesvedčí? Nie je to preto, že úplne zabúdame na Ježiša, na Eucharistiu – chlieb života? Je síce pravda, že máme milosť zúčastňovať sa denne svätej omše a prijímať Eucharistiu, ale ako to vyzerá v ostatnom čase?
Dá sa povedať, že v našich farnostiach vôbec nie sú vytvorené podmienky na to, aby človek mohol prísť a v tichosti sa pokloniť Ježišovi v Eucharistii. Sú síce dni, keď je Sviatosť Oltárna vystavená k poklone i na celý deň, no tých je veľmi málo – a povedzme si pravdu, koľkí z nás aj využijú tento čas na to, aby sa prišli pokloniť Tomu, o ktorom vyhlasujú, že je ich Priateľom a Pánom? Chápeme vôbec, aká je to milosť môcť tráviť čas pred Sviatosťou Oltárnou? Že je to čas premeny nášho srdca a nášho zmýšľania? Chceme toho veľa spraviť pre Cirkev i pre svet, no chceme to všetko spraviť sami – chceme milovať sami, chceme sami konať dobro, chceme sami všetko organizovať – všetko len MY. Ako keby sme mohli čo i len to najmenšie dobro vykonať sami od seba. To je naša ľudská pýcha, ktorá si nevie priznať vlastnú bezmocnosť.
Je to smutné, keď necítime potrebu byť osamote s Ježišom prítomným vo Sviatosti Oltárnej, ešte smutnejšie je, ak to chceme, no nie je na to priestor. Naše farnosti sa snažia žiť aktívne, organizovať rôzne aktivity, stavať nové kostoly, no to všetko je ničím, ak sa zabúda na to najdôležitejšie – ak nie sme ochotní zatiahnuť na hlbinu a rozvíjať náš vzťah k Pánovi. Vystavenie Sviatosti Oltárnej k poklone by nemalo byť len výnimočnou udalosťou. Pretože Pán tu nie je pre nás len občas. Či áno?
Poklona je tým najkrajším vyjadrením našej lásky a úcty k Bohu, ktorému jedinému sa máme klaňať. Čas pred Najsvätejšou Sviatosťou Oltárnou je časom, keď sa naša duša stretá s Ježišom. Je to môj čas s mojím Pánom, tvoj čas s tvojím Pánom, čas, keď sa na nás z Ježišovho eucharistického Srdca vylieva mnoho milostí. Každý z nás je pozvaný budovať svoj vzťah s Ježišom, zatiahnuť na hlbinu. Každý z nás – mladý či starý, chlapec či dievča, študovaný či jednoduchý človek – každý, pretože pred Pánom sme si všetci rovní. Prestaňme už teda len filozofovať a začnime konečne konať! Pán si nezaslúži, aby sme na Neho zabúdali, aby bolo všetko ostatné pre nás dôležitejšie než On sám. Nech sa naše srdcia naplnia chválou a vďakou za Jeho dar seba samého v Eucharistii a nech skutočne túžime po tom, aby sme sa s Ním čo najčastejšie mohli stretávať, či už vo svätej omši, vo svätom prijímaní alebo počas poklony. K tomu nás vyzýva aj sv. Gemma:
Bežme k Ježišovi, Srdcu Lásky, Srdcu plnému nežnosti. Zajtra ráno ťa čakám s Ježišom. Zostaňme spolu pred Ježišom v Jeho Sviatosti a spoločne Ho chváľme.
