Už počas príprav na túto cestu som mnohým priateľom a známym sľubil podrobné a pravidelné blogovanie o všetkom tradičnom a netradičnom čo ma na cestách postretne na špeciálnom blogu spolu s fotkami. Svoj sľub som žiaľ nedodržal a týmto sa chcem ospravedlniť. Pokúsim sa vám však teraz priblížiť najmä zážitky, ktoré na cestovateľských weboch a v bedekroch nenájdete
Rozhodnutie o ceste
S myšlienkou vycestovať na tento exotický ostrov za mnou prišiel môj dobrý priateľ a v súčasnosti môžem s radosťou tvrdiť, že aj budúci partner v podnikaní. Rozhodnutie ísť mi zabralo približne 13 sekúnd. Nie definitívne rozhodnutie aby sme sa chápali, ale skôr také to vnútorné, podľa ktorého viete, ktorým smerom sa budú veci vyvíjať aj keď je ešte potrebné zvážiť množstvo vecí. Prešlo pár dní a ani sme sa nenazdali a už sme kupovali letenky. Praha-Dubaj-Colombo, naše prestupné stanice tejto dobrodružnej výpravy, jeden mesiac v raji... Aspoň tak zneli očakávania.
Letíme...
Aj keď sa posledný týždeň pred odletom ťahal ako čerstvo pripravený vyprážaný syr, prišiel posledný večer pre odletom a cesta do Prahy. V Prahe sa mi pred cestou podarilo rozbiť telefón, nuž teda to nám ten trip začína dobre, pomylel som si. Nenechal som si však pokaziť cestu a pár grátis fľaštičiek dobre známej značky whisky na palube lietadla mi pomohlo sa cez to preniesť- vďaka ti Emirates. V krátkosti- let prebehol v poriadku, prestup v Dubaji na výbornú a na presné poludnie ďalšieho dňa sme sa už mohli kochať priestormi letiska s príznačným názvom Bandaranaike airport, neďaleko letoviska Negomba.
Prvé pojmy a dojmy
Ako som už v úvode deklaroval, budem sa zameriavať najmä na maličkosti a veci, ktoré v prospektoch nenájdete. Čo vám teda ako prvé udrie do očí? Pre mňa asi veľké množstvo obchodíkov v duty free shopoch so špecifickým zameraním- predajom práčiek a ostatnej bielej techniky (gro však tvorili jednoznačne práčky rôznych značiek, veľkostí, farieb...). V európskych končinách sme totižto zvyknutí najmä na občerstvenie a suveníry iného charakteru.
Nádych tropického vzduchu
Po obdržaní vízovej nálepky od flegmatického imigračného pracovníka, víťazoslávnom prebratí batožiny a zamenení euráčov na srílanské rupie (skratka Rs) sme sa pri východe z budovy prvýkrát nadýchli vlhkého a najmä horúceho srílanského vzduchu. "Ortuť" nástenného digitálneho teplomera síce ukazovala približne 30 stupňov, no vysoká vlhkosť vzduchu akoby toto číslo zdvojnásobovala. Čo sme ešte nevedeli bolo, že vďaka palmovej oáze v okolí letiska bol ten pocit tepla v skutočnosti miernejší.
Prvé dni a aklimatizácia
Ako som spomínal, prvý deň sme sa rozhodli stráviť v Negombe, čo je prímorské mesto, vzdialené asi 10 kilometrov od letiska. Základná informácia, ktorá stojí v každom slušnejšom materiáli znie-vyjednávajte. Posmelení týmto pomyselným požehnaním sme sebavedomo začali odmietať rad taxikárov, ktorí sa nás po východe vrhli a začali chrliť jednu ponuku za druhou. Ako sme však zistili, s vyjednávaním to také ružové nebude. Podarilo sa nám dohodnúť so sympatickým starším taxikárom, ktorý nás presvedčil najmä argumentom ponúkanej klimatizácie, no výška zjednanej zľavy nebola taká veľká, ako sme si predstavovali. Taxikári z letiska si to jednoducho môžu dovoliť. Neskôr sa ukázalo, že pod pojmom klimatizácia náš milý šofér myslel dva klasické funkčné ventilátory, ktoré horúci srílánský vzduch sotva zvlažnili. Nevadí.
Priateľskosť miestnych spolu s so zmyslom vycítiť vôňu potenciálneho biznisu je ohromne veľká a bude o nej ešte reč. Náš taxikár sa s nami veľmi rád pustil do reči, po ceste nám ukázal, kde spolu so svojou rodinou žije a samozrejme nezabudol prejaviť záujem o naše ďalšie plány a ciele na ostrove s tým, že nás vezme kam len budeme chcieť a za najlepšiu cenu. Vyriešili sme to prijatou vizitkou a poprianím pekného dňa.
Úsmevy, pohľady a peklo v ústach
Po potrebnom oddychu v našom guesthouse prišiel na rad prieskum okolia. Nahodili sme kraťasy, tielko a žabky a vydali sme sa na pláž, ktorá bola vzdialená asi 50 metrov. Prvé fotky, zmočenie tela v teplom Indickom oceáne a následný plán vydať sa hlbšie do mesta s cieľom nájsť lokálnu reštauráciu a pochutiť si na miestnych špecialitách.
Centrá miest na Srí Lanke s výnimkou metropoly Colomba a ostatných väčších miest sú väčšinou sústredené do jednej hlavnej ulice, na ktorej je možné nájsť naozaj všetko a ktorá žije dňom aj nocou. Negombo so svojimi 128 000 obyvateľmi je pomernej rozsiahle, preto sme sa rozhodli využiť služby tuk-tuku (malej prispôsobenej motorky pre 3 ľudí, typickej pre Áziu). 300 Rs, čo je asi 2 eurá nám zaistilo tradičný a znovu mimoriadne priateľský odvoz do "centra". Opäť sme si na naliehanie tuk-tukára uložili jeho číslo a začali sme hľadať lokálnu reštauráciu.
Pri hľadaní sme si prostredníctvom stánku mobilného operátora (Dialog) kúpili predplatenú sim kartu. Telekomunikačné služby s výnimkou internetových dát sú na Srí Lanke neskutočne lacné. Za približne 400 Rs (2,70) môžete získať samotnú kartu, aktivačný poplatok, 30 voľných minút v rámci siete, 30 sms a menší balíček internetových dát. Za seba môžem povedať, že za celý mesiac som si kredit dobil len raz, tiež v sume približne 2 eurá a pre volania mi to bohate stačilo.
Čo sme si však zaručene všimli bol fakt, že sme doposiaľ nestretli ani jedného turistu a u miestnych sme vzbudzovali veľký záujem. Pozdravy, úsmevy, otázky (Hey, how are you?) sa opakovali v takej intenzite, že sme sa cítili ako holywoodski herci kráčajúci po červenom koberci počas odovzávania Oskarov (možno mierne preháňam). V podstate to hodnotím pozitívne, najmä spomínané úsmevy, nakoľko sa tu na vás usmievajú prakticky všetci- mladí a starí bez výnimky a osobám zvyknutým skôr na európske slovenské zamračené pohľady chvíľu trvá si na niečo také zvyknúť.
Po dlhom hľadaní miestneho stravovacieho zaradenia s možnosťou si sadnúť (Srílančania totižto nemajú vo zvyku sa takto stravovať) sme nakoniec našli to správne miesto. Malá, ale útulná jedáleň ponúkajúca síce úzky, no o to chutnejšie vyzerajúci "jedálny lístok". Srílanská kychyňa je podobná tej indickej, vyznačuje sa najmä rôznymi variáciami "rice and curry", teda ryže podávanej spolu s typickými a vždy inak pripravenými druhmi zeleniny, alebo ovocia. Naša voľba bola teda jasná- rice and curry spolu s hovädzím. Pred odletom sme počuli všeličo o ohromnej pálivosti miestnych jedál pre miestnych ľudí, osobne sa považujem za milovníka pikantných jedál, no priznávam, že pri otázke kuchára, čašníka a pokladníka v jednom "Spicy?" sme mohli byť prezrieravejší a namiesto "Yes, but normal" sme mali odpovedať niečo v zmysle "NO, absolutely not!!!", keďže nasledujúce riadky budú hovoriť za seba.
Jedlo, ktoré sme dostali na stôl vypadalo vábivo a ešte vábivejšie znela cena- 150 Rs (1€) za dve veľké porcie dokopy, však posúďte sami:
Začalo to mierne, no nástup bol o to grandióznejší. Pikantnosť tohto pokrmu je ťažké porovnávať s niečím, na čo sme zvyknutí z našej domoviny. Kolega "spolucestovateľ" to vzdal po pár sústach, avšak ja, milovník chilli a feferónov aby som to vzdal? V žiadnom prípade a dal som si záväzok, že všetko dojem. Táto možno mierne detinská tvrdohlavosť sa mi vypomstila, keď po približne 45 minútach slziacich očí, stekajúcemu potu aj z tých najtajnejších zákutí môjho tela a štyroch vypitých pollittrovkách koly prišlo na rad vytúžené posledné sústo. Možno to teraz bude znieť vykonštruovane, no môžem čestne prehlásiť, že po vložení a skonzumovaní posledného sústa sa ešte len začali diať divy. Pocit pálivosti prešiel od pier, ústnej dutiny cez pažerák až do žalúdka a ja som sa nezmohol ani na slovo. Kamarát začal mať trochu obavy a opäť bola potrebná ďalšia pollitrovka koly.
Najhorších 10 min pominulo a usúdil som, že bude bezpečné odkráčať smerom k nášmu guesthousu. Pravdou však je, že ešte počas nasledujúcej hodiny som si musel pár krát oddýchnuť postáť a porozhliadnuť sa po zaujímavom okolí, kým nepríjemné pocity naprieč celým tráviacim traktom spolu so zvláštnym druhom apatie pominuli. Nasledujúci mesiac sme ochutnali množstvo pikantných a menej pikantných jedál, no úroveň pálivosti nášho prvého lokálneho jedla sa už nič nevyrovnalo.
Na Srí Lanke prevažujú budhisti, no vyskytujú sa tu samozrejme aj hinduisti, moslimovia a v menšej miere kresťania. Mesto Negombo je však výnimkou a majoritu tu tvoria práve rímsko-katolícky kresťania, čo dokazovalo aj množstvo (viac ako 20) rímskokatolíckych kostolíkov, ktoré sú pozostatkami portugalského kolonializmu. Pri večernom objavovaní sme mali možnosť vidieť aj slávenie bohoslužby v jednom z takýchto kostolíkov, kde sa spev rozliehal aj o dve ulice ďalej a kostol bol taký plný, že ľudia stáli a sedeli aj vonku, okolo celého kostola.
Colombo a cesta na druhú stranu ostrova
Nasledujúci deň sme sme mali v pláne vycestovať do hlavného mesta Colomba, skadiaľ by sme sa neskutočne lacnou verejnou dopravou dopravili na východnú stranu ostrova, do srílanskej Mekky všetkých surferov a laidback životného štýlu- Arugam Bay.
Po raňajkách nám náš ochotný domáci Patrick zohnal skutočne klimatizovaný taxík a vydali sme sa na cestu do Colomba, skadiaľ ako sme dúfali, nájdeme vhodný spoj do Arugam Bay. Spomínal som, že vysoká vlhkosť vzduchu nameraných 30 stupňov akoby zdvojnásobovala, no klíma Srí Lanky sa naplno predviedla práve vo vyasfaltovanom Colombe, kde bolo pocitovo ešte dusnejšie a horúcejšie. Doteraz obdivujem 90% srílanských mužov, ktorí aj v takom teple mali na sebe dlhé nohavice a vo väčšine prípadov košeľu.
Zistenie, že sme prišli neskoro a najbližší vlak bude na východ ostrova odchádzať až večer nepadlo práve vhod. Odkráčali sme preto ku blízkej autobusovej stanici, aby sme zistili, či vieme chytiť nejaký autobus. Autobusy mali svojich "ambasádorov", ktorí cestujúcich vábili a presviedčali, aby využili práve ich spoj. Zistiť pravdu bolo obtiažne, keďže jeden vám povedal rázne nie, že až večer, u druhého sa zas prejavil spomínaný zmysel pre potencionálny biznis a presviedčal vás, že práve ich autobus je ten správny a ide tam kam potrebujete, síce tabuľa na autobuse ukazovala niečo iné.
Ako na potvoru, môjho spoločníka zastihli nepríjemné problémy s trávením a teda cesta vlakom, či autobusom by bola problematická. Zhodli sme sa teda, že najlepším riešením bude opäť vziať si taxík, no obávali sme sa, že to najmä vďaka väčšej vzdialenosti (366 km) nebude úplne jednoduché. Naše obavy sa rozplynuli po príchode pred vlakovú stanicu, kde bolo ziskuchtivých a ochotných taxikárov požehnane.
Nech sme zjednávali ako zjednávali, pod sumu 16 000 Rs (120 dolárov) sme sa nedostali a tak nám neostávalo iné ako ponuku prijať. Pre porovnanie uvediem, že rovnaká cesta vlakom v druhej triede by nás jedného vyšla asi 700 Rs (do 5 eur), no zúfalé časy si vyžadujú zúfalé činy. Naložili sme batožinu do malého, ale prekvapivo priestranného Suzuki a vydali sme sa na cestu.
Skúsil nás "oblafnúť"?
Taxikár, z ktorého bola cítiť hrdosť na svoje Suzuki, nebol veľmi zhovorčivý, no veľkú časť toho prisudzujem práve jazykovej bariére, keďže jeho angličtina bola dosť slabá. Sem tam sme sa ho na niečo opýtali, na čo odpovedal pár skomolenými slovami a ďalej sa venoval šoférovaniu. Po ceste sa zastavil pri hinduistickom chráme, kde sa v krátkosti pomodlil a vhodil malú časť svojej odmeny za cestu do špeciálnej pokladničky. Asi z vďaky za dobrý kšeft, keďže mnoho turistov radšej uprednostní mnohokrát lacnejší vlak či autobus.
Podľa Google máp nám cesta mala trvať do 7 hodín, čo nám maximálne vyhovovalo a v Arugame sme teda mali byť približne o 17:00. Premávka však bola veľká, cesty bolo niekedy ťažké nazývať cestami a tak o 17:00 sme boli len približne v polovici cesty (vďaka GPS sme vedeli sledovať svoju polohu). Pred 18:00 sa začalo stmievať (na Srí Lanke, keďže sa nachádza pri rovníku sa stabilne celý rok stmieva a rozvidnieva o 18:00 a 6:00) a šofér začal byť pravdepodobne unavený. Po celú dobu navyše navyše striktne dodržiaval najvyššiu povolenú rýchlosť, ktorá je na Srí Lanke na cestách prvej triedy 70 km/h.
Tesne po zotmení nám však lámavou angličtinou zahlásil: "We must stay...Udalawalawe, tomorrow to Arugam Bay...Elephants comming, from jungle Elephants comming, at night is road closed..."(Musíme cez noc prespať v Udalawawe...zajtra do Arugam Bay...slony prichádzajú z džungle a cesta je v noci zavretá). Nevedeli sme, že či dobre chápeme to čo hovorí a že či to hovorí vážne. Mali sme už zabookované ubytovanie v Arugam Bay a navyše pri dohode v Colombe o tom nepadlo ani slovka a boli sme uistení, že o 6 hodín sme v Arugame.
Na každú našu ďalšiu otázku dookola argumentoval, len tými istými vetami o slonoch. Môj spoločník rýchlo vyhľadával cez Google, či na tom jeho tvrdení o zavretej ceste je niečo pravdy, no na internete ani slovka. Po ďalších 10 minútach našej argumentácie a našom neoblobnom postoji náhle zmenil rétoriku a o zavretej ceste a slonoch nepovedal ani slovko.
Cestou sme sa ešte zastavili na kávu a čaj, práve v časti Udalawawe (národný park, cez ktorý sme prechádzali), avšak s úderom polnoci sme predsa len po 14 hodinách úspešne dorazili do Arugamu. Po ceste sme v noci stretli jedného slona, ktorý stál pri ceste, no cesta kvôli tomu samozrejme zavretá nebola. Po doplatení druhej polovice za cestu sme však od neho získali príznanie, že tam, kde sme sa zastavili na kávu a čaj, býva jeho rodina a je to práve to miesto, kde sme mali prespať (samozrejme nie zadarmo). Opäť sa teda ukázal zmysel pre vycítenie potenciálneho biznisu. Stojíme teda pred vchodom k miestu, kde budeme tráviť nasledujúce dva týždne, kde na nás čakajú postele, klimatizácia a oddych a tešíme čo prinesie zajtrajšok v tomto raji surferov na Srí Lanke.
V nasledujúcej časti sa dozviete o laidback životnom štýle v Arugam Bay, digitálnom nomádstve a surfovaní, rozbitej borovičke, miestnemu chlapíkovi obľubujúcom Slivovicu, kartelovej dohode tuk-tukárov, hinduistickom pohrebe a množstve iných zážitkov, ktoré v cestovateľských príručkách nenájdete.
