Pomyselný súboj redaktorky a nášho „najvyššieho“ trvá zhruba pätnásť minút. Rozhlas je pritom jediné médium, ktoré prezidentovi poskytuje možnosť vyjadriť, aj keď to je často otázne, či ide bezprostredne o jeho, názor.
Teórie kritikov, či nášmu štátu treba alebo netreba prezidenta, necháme teraz bokom, tak isto aj Gašparovičovú opätovnú kandidatúru, o ktorej sa ani sám nezmieňuje, i keď hrdo tvrdí, že ju môže bezproblémov vyhlásiť hoci aj zajtra. V ostatnej relácii bol hlavnou témou samit NATO, na ktorom sa zúčastnil aj náš pán prezident. Hlavnými témami stretnutia členov aliancie bol otázka vstupu Ukrajiny a Gruzínska, ktoré sa aj napriek lobingu amerického prezidenta prístupových rokovaní tak skoro nedočkajú. Nemecko a Francúzsko sa obávalo, že ich zaradenie do prijímacieho procesu roznevá Moskvu. Prvá otázka redaktora smerom k pánovi prezidentovi teda bola, že čo je na tom pravdy, a či za tým všetkým v konečnom dosledku nestojí „len“ ekonomický záujem. Gašparovič za v trojminútovom prehovore zvŕta vo frázach typu. Alianci rozhoduje spravodlivo, je silná lebo má veľa členov, snaží sa o udržanie svetového mieru, veď Rusko sa podieľa na boji proti terorizmu, vidíme to koniec koncov aj na prípade Afganistanu, ale to, že zásobuje zbraňami Irán a Sýriu... to je v podstate tiež vytváranie mierového prostredia, škoda len, že američania si to nemyslia. Na pretras prišla aj otázka protiraketovom štíte v Európe, konkrétne u našich severných susedoch. Opäť trojminútový nejasný prehovor o tom, ako všade vládne rôznosť názorov a treba si dobre zpočítať všetky pozitíva a negatíva. Aké jednoduché. Veď predĺžená ľavá ruka premiéra ma rovnaký názor ako on, načo by si vytvárala vlastný.Náš prezident v učebniciach občianskej náuky definovaný ako slabý, v tomto duchu napĺňa svoje poslanie bezproblémovo. Je mi preto ľúto všetkých novinárov, že sa pri rozumne položených otázkach nedočkajú aj rovnakých odovedí, pričom priestor tu na je. Zdá si mi, že sa však využíva v duchu „len aby bolo“.
