„Tá voda je fascinujúca, ako sa v nej odráža všetko čo je na nebesiach.
Každý pohyb!
Človek, ktorý pozerá len k zemi, ten ktorý nechce pohliadnuť na hor by si myslel, že vidí skutočné nebo. Pozri však mladý muž, sú tam rozdiely a čím je hladina menej pokojná, tým menej pravdivý obraz o nebesiach máme. Keď si vnímavý, tak sa môžeš veľa naučiť aj od takej vody.“
„A čo vás konkrétne naučila?“
„Nuž napríklad, že až keď som pokojný, kľudný, tichý tak práve vtedy sa mi začínajú odkrývať mnohé tajomstvá o živote, o mne samom o vzťahoch a príčinách. Jednoducho povedané odrážajú sa na mojej pokojnej hladine celé nebesia.“
„Hmm, takto som nikdy neuvažoval.“
„Tak si prisadni a daj si šálku čaju.“
Akroates bol zamyslený. Na jednej strane sa mu zdalo hlúpe, aby tu trávil čas s týmto starým mužom, na druhej ho fascinoval jeho pokoj a jemne ironický spôsob ako o veciach rozpráva. Rozmýšľal a hovoril o veciach tak, ako doteraz nebol vôbec zvyknutý. Už si nepamätal presne, koľko viet vtedy spolu ešte prehodili, ale nakoniec si sadol a pozdvihol ponúkanú šálku ku svojim ústam. Rozhodol sa, že ho bude počúvať. Odvtedy Akroates pravidelne navštevoval starého Dotesa a sedávali spolu pod stromom na brehu veľkého jazera.
