Poéma Moskva- Petušky pôvodne vyšla iba v dvoch strojopisných exemplároch. Čoskoro ju však poznalo celé undergroundové Rusko. Jej autor, vtedy ešte pomerne neznámy Venedikt Jerofejev, v nej vystihol všetko, čo sa snažili autori vtedajšej schematickej literatúry zamlčať, a dokonca ešte omnoho viac. Rozsahom neveľká a kompozične zdanlivo jednoduchá próza vykresľuje surreálnosť bytia ruskej spoločnosti a uvádza nás do sveta vodky, metafyziky a filozofie, v ktorom nevládne žiaden, a nie to ešte totalitný politický systém. Je čítaním pre každého a pre mnohých aj skutočnou, vážnou literatúrou autora, ktorý nemohol žiť a písať inak.
Hlavnou postavou strhujúceho príbehu je alkoholik Venička, ktorý má toho s autorom až podozrivo veľa spoločného. Okrem mena Jerofejev aj spôsob nazerania na svet a vnárania sa do vlastného vnútra. Ten cestuje vlakom z Moskvy do Petuškov,, aby tam napravil omyly a chyby, čo v minulosti spáchal. Cesta je v skutočnosti bizarnou psychologickou sondou do duše človeka, ktorá sa stáva tým otvorenejšou, čím viacej promile jej náš hrdina uštedrí. Už tu nám autor dáva tušiť to, čo on sám už dávno vie: že čím je človek otvorenejší, tým zložitejšie je rozumieť všetkému, čo sa v ňom odohráva. A tak na sklonku neveľkého dielka dokážu rozlíšiť realitu od predstáv, vidín a halucinácií hádam už len tí najvnímavejší.
Priamy, blízky, familiárny dialóg s anjelmi, satanom, ba aj s Bohom je príbuzný každému z nás. Preto sa nám dielo Moskva- Petušky tak páči, preto tak milujeme jeho hrdinu, rovnako ako jeho autora. Lebo sme rovnakí. Lebo tiež hľadáme cestu, ako napraviť svoje napáchané hriechy a často sa pritom vyberáme úplne opačným smerom...
Ale dosť už bolo mojich slov. Prisadnite si k pánovi menom Venedikt Jerofejev a on vám to všetko porozpráva bez zbytočného pozlátka, naturalisticky, rozmarne a tak skutočne ako to vie len on sám. To vám sľubujem.
