Cítia sa byť ukrivdení. Stvorili ju najlepšie ako to len bolo možné. Prekrásnu, múdru a Nežnú. Správne načasovanú. Keď sa im narodila, behali po uliciach ako bláznivé deti a donekonečna vykrikovali jej podmanivé meno. Nevedeli sa nim nasýtiť a hoci by sa mali zadrhnúť, museli ho opakovať stále dookola. Bolo to neopísateľné šťastie. Nahú a zraniteľnú si ju privinuli k srdciam a prisahali, prisahali, že ju nikdy nikomu nedajú. Správne starostliví rodičia. Spočiatku možno až príliš. Nedalo sa však inak, bola taká mäkučká, až pripomínala zamat. Bola zamatová...
Dnes im vyčíta, že všetko je celkom ináč. Vraj si na ňu spomenú len vtedy, keď má nejaký sviatok a v ostatné dni na ňu zvysoka... Vraj si nevážia, že im do životov vniesla slobodu, radosť, uvoľnenie a že im naplnila duše niečím, čo predtým len márne hľadali a nemohli nájsť. A oni? Oni sú nevďační. Myslia si, že je naivná a hlúpa a rovno pod jej nosom zneužívajú to, čo im pred rokmi darovala. Slobodu premieňajú na nevkus a to miesto v duši, kde malo prebývať všetko ľudské a humánne dávno zapadlo prachom.( Či skôr prachmi?) Kedy ju konečne začnú brať vážne? Kedy si už uvedomia, že jej čistota a nedotknuteľnosť závisí od nich? Jedine od nich. Prisahali, že ju nikdy nikomu nedajú, no jej sa občas zdá, že by sa jej už aj celkom radi zbavili. Veď je veľká a súca na vydaj.
„ Aby to neskôr trpko neoľutovali, sviniari...“ vyslovila si len tak sama pre seba, sčasti neartikulovane. Bolo tesne pred svitaním a ona poriadne opitá. Vôbec jej to nesvedčalo. Snažila sa trafiť kľúčovú dierku. Podarilo sa. Zväzok kľúčov zaštrngal v zámke a jej to pripomenulo čosi, z čoho naskakujú zimomriavky. Čosi čarovné. Rodičov štrnganie opäť nezobudilo...
