Niektorí tvrdia, že Elfriede Jelinek je predovšetkým ženou.V predhovore k svojmu rozsahom neveľkému, no výrazovo, obsahovoa kompozične bohatému dielu Milenky sa na túto tému vyjadruje aj onasama: „ Som si vedomá, že Nobelovu cenu som nedostala len ako autorka,ako to býva v prípade autora muža, ale aj ako žena.“ V jej tvorbe savšak nemusíme obávať jednostranných feministických útokov, anizbytočného osočovania, či ponižovania. Naopak, stáva sa majsterkou „muzikálneho plynutia hlasov a protihlasov“, ako sa o nej vyjadrujeŠvédska akadémia po udelení ocenenia. Jelinek s nevídanou citlivosťoua zmyslom pre krásno vykresľuje vzťahy medzi mužom a ženou, v ktorýchje „ láska pocitom, že človek potrebuje toho druhého“ a zároveň „výnimkou z toho, čo človek bežne zažíva a má“. Dve hlavné hrdinkyMileniek, Brigitta a Paula, sú ženami z odlišného sociálnehoprostredia, z celkom inej rodinnej atmosféry. Čitateľovi by saspočiatku mohlo zdať, že aj všetko, čo sa odohráva v ich vnútri, jecelkom rozdielne. Skutočnosť je však iná a konanie Brigitty a Pauly sapostupne začína na seba nápadne podobať. Jedno majú totiž spoločné: súpredovšetkým ženami.
Ostatní tvrdia, že Elfriede Jelinek jev prvom rade autorkou. Autorkou jednoduchých, banálnych, no výstižnýcha viac než pravdivých príbehov obyčajných aj neobyčajných ľudí.Autorkou úžasných psychologických sond do duší tých, ktorí na svojeduše dávno zabudli. „ Chcem zažehnať zlo písaním.“ hovorí otvorene, ajkeď možno trocha naivne. „ Naťahujem ho na škripec klišé tak dlho, kýmnie je neprekonateľné a neprehliadnuteľné.“ Zlo v románe Milenky saskutočne nedá prehliadnuť. Presakuje na povrch zdanlivo šťastnéhoa usporiadaného života, aby tam vytvorilo nápadne krvavý fľak. Jelinekto dokáže na rozdiel od ostatných bez väčšej námahy, dôveryhodnea prirodzene, lebo ona autorkou skutočne je.
Elfriede Jelinekje autorkou-ženou. Jej postavy sú postavami-ženami a postavami-mužmia podľa toho sa aj správajú a konajú. Nemohlo by to byť inak, abys zachovalo to dôležité, ten odkaz, ktorý tu pre nás Jelinek má.O jednej zo svojich postáv v diele píše: „ brigittu si úplne podmaniltento život, ktorý je jej vďaka heinzovi takmer o číslo väčší.“ Dotýkasa pritom toho citlivého, bolestivého, no človečieho miesta v našomvnútri, ktoré nás neustále núti nafukovať bublinu našej nespokojnostia túžob po lepšom zajtrajšku, pokiaľ nepraskne. Mne pritom neostáva inénež dodať, že po prečítaní jej neveľkého dielka vám bude dozaistatakmer o číslo väčší pohľad na to dodnes samozrejmé a prirodzenéusporiadanie tohto sveta, že bublina pochýb o tom, čo v živote má a čonemá zmysel sa bude chvíľu pozorovateľne zväčšovať a pod ťarchouokolností napokon vybuchne. Práve pre tento moment sa Jelinek čítaťoplatí.
