Akžijete na východnom Slovensku, máte oproti ostatným skutočne obrovskúvýhodu. Poznáte to. Kam sa len pohnete, všetci okamžite vycítia vášpodozrivý prízvuk a ak by sa vám ho aj podarilo nejakým zázrakomzamaskovať, určite vám ujde jedno nevinné „ ta co ši?“ a problém je nasvete. Západniar ponížene prosí o lekciu z jazyka, ktorému rozumiemenej ako hebrejčine a sľubuje, že bude poctivým a vzorným žiakom.
Skutočnosťvšak často býva celkom iná. Najväčšie problémy sú s flákačmi, ktorínedokážu vysloviť ani banálne „ poc pic“, či „ ic het“. Tí sa aj rýchlovzdávajú s výhovorkou, že takáto reč sa im predsa nikdy nikde nezíde.Aké naivné...
Omnoho zábavnejšie je to s ľuďmi , ktorí bezmenších ťažkostí vyslovia aj naučené východniarske perpetum mobile „naľej bo vipito, vipi bo naľato“. Či s nim rovnako ľahko udržia ajkrok, to je už celkom iný príbeh. Dôležité je, že ho budú ústnympodaním šíriť ďalej.
Ešte o kúsok lepšie sú na tom takí, ktorípoznajú pomerne dosť špecifických východniarskych slovíčok. Slová akodžveritko, garadiče, takoj, či coška sú výbornou prípravkou na to, abyneskôr rozumeli zložitým súvetiam typu „ povic švekre že išče damekapurkovu a idzeme domu zdichac“.
Od toho už je len krôčikk profesionálnej východniarčine. Treba ešte docvičiť prízvuk a venovaťsa rozširovaniu slovnej zásoby. „ Lepši s parkinsonom kuščičko viľacjak s alzheimerorom zabudnuc vipic“. Čo dodať. Jedine to, že prehnanývýskyt alkoholickej témy v spomínaných frázach je náhodný a nemá ničdočinenia s východniarskym apetítom a povahou správneho sedláka.
Ktosiraz povedal, že svet je malý ako záchod v paneláku. Úplne s nímsúhlasím. Starí ľudia u nás na východe vravievajú, že po východniarskysa bez problémov dorozumieš kdekoľvek na svete. S nimi súhlasím tiež acudzincov učím slovenské nadávky a východniarske „ glupociny“...