Zdanlivojednoduchý a prostučký príbeh Williama Goldinga Boh múch prináša dosveta literatúry obraz človeka konajúceho v najzložitejších momentochcelého jeho bytia. Nie je romantickým denníkom o šľachetnosti ľudskejduše, ani opatrným rozprávaním o citlivých témach. Servítku si k ústamneprikladá. Hovorí o zvrátenosti, nechutnom zle a krvilačnosti tohtosveta. A akokoľvek sa nám to nepáči, hovorí práve o nás.
Haváriulietadla na neobývanom ostrove prežije iba skupinka anglickýchchlapcov. Chlapcov, ktorí ešte nevyrástli z detských topánok a naivnéhosnívania, a už sa musia naučiť postarať sa o svoje životy bez pomociiných. Chlapcov, ktorým stále chýba bozk na dobrú noc od mamy, a predsasú nútení zahrať si bizarné divadlo na dospelých. To divadlo jetragédiou práve o nás a tak je síce úžasné, no hrôzostrašné zároveňpozorovať, ako sa sladký robinsonovský príbeh niekoľkých malých detíplný dobrodružstva a kúziel mení na to najtvrdšie svedectvo, aké sivôbec vieme predstaviť. Na svedectvo krehkosti civilizovanejspoločnosti a sily najnižších ľudských pudov, čo sa v boji o prežitiestávajú bezkonkurenčnými víťazmi. Na svedectvo doby, ktorú žijeme,a ktorú nevieme a nechceme zmeniť.
William Golding je pánomgéniom. „ Kladie síce závažne etické otázky, ale nemoralizuje. Akobynanášal farby, všetko preháňa, zvýrazňuje, šokuje temnotou,personifikuje cnosti a neresti.“ A tak sa stane, že chlapci v šialenejparanoji zabijú jedného spomedzi seba a my k nim cítime ľútosť namiestonenávisti. Že sa i jeden pred druhým tvária, akoby sa nič nebolo staloa my sme zhovievaví a chápeme, namiesto toho, aby sme ich odvrhlia odsúdili. Lebo v tom spočíva majstrovstvo autora aj príťažlivosťdiela: že my sami si nikdy nebudeme môcť byť istí tým, či by sme sav rovnakej situácii zachovali inak. Ostáva nám teda jediné. Pomodliť sak Bohu múch a požiadať ho o iný osud, aký nadelil deťom z príbehu...
