Budiš, budú to však moje prvé Vianoce, ktoré nestrávim v kruhu svojej rodiny, a ja viem, že nebudem úplne statočná a dospelá. Poplačem si tentokrát aj bez ošúchaných televíznych programov a rodinných filmov, Popolušku mám na tento rok naplánovanú dokonca i vo francúzštine, bude to teda v každom prípade more sĺz...
Asi sa správne domnievam, že tento rok na Štedrý deň neuvidím padať sneh. Asi sa správne domnievam, že nebudem naladená príliš slávnostne. Keď sa však zamyslím trocha hlbšie, začínam premýšľať o tom, v čom skutočne spočíva pravá podstata Vianoc, a všetkých sviatkov najrôznejších náboženstiev vôbec. V daroch, ktoré si len tak ľahko nenájdeme pod vianočným stromčekom previazané stuhou. V najväčšom dare vôbec, v živote, ktorý nám Pán Boh daroval kedysi dávno a ktorý nám dáva vlastne každučký deň. Poďme teda tieto dary osláviť už dnes, inšpirujme sa Lewissom Carollom, ktorý vo svojej legendárnej Alici oslavoval sviatok nenarodením po všetky dni v roku okrem jediného, kedy naopak oslavoval sviatok narodenín. Darujme predavačke za pokladňou úsmev, a nie hocijaký, ale taký ozajstný, aký sa na skutočné sviatky patrí. Pozdravme sa na ulici aj celkom cudzím ľuďom, veď tí takisto nie sú nikým iným, ako našimi blízkymi, ktorých zatiaľ nepoznáme (Mitch Albom). Odpusťme ostatným ich nedostatky a konečne ich, hoci s menšou námahou, odpusťme aj sami sebe. Buďme šťastní, a buďme šťastní aj bez umelých betlehemských dekorácií a všetkého vianočného pozlátka...
V neďalekom supermarkete je odnedávna pozdĺž celej chodby natiahnutý mäkučký červený koberec so sviatočnými motívmi. Ivanka chce na ňom urobiť mlynské koleso, začo ju zbožňujem ešte viac. Má nutkavé chúťky, obáva sa však, že zničí svetielkujúce soby, čo visia z plafóna, a myslím, že sa trochu aj ostýcha. Napriek tomu jej držím palce, nech to stihne ešte pred Štedrým večerom, pretože pokiaľ ide o mňa, toto je skutočná oslava života, toto je skutočná vďaka za ten najvzácnejší zo všetkých darov pod slnkom. Dvíhať poháre s vínom na prípitok, to dokáže každý, aj prežehnať sa nás naučili bez hlbších pokusov o vysvetlenie podstaty. Ale také mlynské koleso uprostred obchodného centra, za to sa podľa mňa chodí do neba...
V tom istom supermarkete je neďaleko pokladní umiestnená velikánska kartónová škatuľa na listy pre Ježiška (aby som bola exaktná, v skutočnosti je na listy pre Papu Noela). Premýšľala som, že hoci už nie som malá, prihodím aj ja svoje prianie, a síce prianie jednoduchého života. Po zvážení som však prišla na to, že je zbytočné priať si niečo, čo sme už dávno dostali, a tak do škatule pravdepodobne vložím len svoje poďakovanie. Aspoň raz na vďaku za splnené prianie nezabudnem...
Dnes sme doma vyrábali vianočné ozdoby na stromček. Na ten umelý do kuchyne, o ktorom som písala na začiatku. Plátených anjelov a úplne jednoduché mašle z motúzikov. A zrazu vôbec nezáležalo na tom, aký je dátum, ba dokonca ani na tom, že za oknami nesneží a na dvore máme poriadne veľkú palmu. Dnes boli Vianoce, pretože sme na elektrickom ohrievači začali sušiť pomaranče a citróny. Dnes boli Vianoce, pretože som si kúpila hrubú baranicu, ktorú v týchto klimatických podmienkach nebudem nikdy potrebovať. Boli Vianoce, lebo viem, že čoskoro uvidím svojich blízkych a hoci bude január, postavíme si stromček a dáme si všetci spolu veľmi štedrú večeru. V jednej ohranej piesni sa spieva, že vraj raz budú Vianoce každý deň. Neviem, trochu sa obávam, že je to prehnaná vízia, dúfam však v lásku, šťastie, vďaku, porozumenie, úsmevy a smiech. A, pravdaže, v mlynské kolesá...
