Len škoda, že mnoho ciest nám časom zovšednie. Teda, neviem ako vám, ale mne sa to stáva nezriedka. Zabúdam na údiv a prekvapenia, zatváram oči a ukladám sa na spánok, pretože som presvedčená, že po stýkrát sa už niet čím nadchýnať. Som lenivá a neochotná veriť v nevšedno. Tak mi treba.
Ale viete čo? Niekedy stačí len zmeniť miesto, z ktorého sa na svet pozeráme. Dnes večer som sa o tom presvedčila na vlastnej koži, cestovala som starou známou cestou usadená na zadnej sedačke auta v pohodlí vlastnej samoty a myšlienok, ktoré nemožno zdieľať s okolím, pretože pre ne neexistujú slová. Všetko bolo zrazu ako po prvýkrát...
Nikdy som vlastne nemala rada miesta v zadných radoch, dokonca aj v kine som si vždy s obľubou sadala dopredu. Byť v centre diania a ovplyvňovať všetko a všetkých sa mi vždy páčilo viac, ako sa len tak nechať unášať prúdom a spoliehať sa na vesmír. Byť dôležitá, byť milovaná, nebyť sama. Mať vždy nablízku niekoho, kto mi vysvetlí, ako žiť, aby som ho mohla neskôr obviniť z prípadných omylov. Spoliehať sa na druhých, byť ostro sledovaná, ako dieťa, čo robí prvé nesmelé krôčiky. Áno, taká som, a to predovšetkým na cestách, po ktorých som doposiaľ ani raz nekráčala.
Niekedy je však predsa len nutné zmeniť miesto, z ktorého sa na svet pozeráme. Nachvíľu sa pobrať do zadného radu, nečakať na nič, nechcieť vedľa seba nikoho. Sledovať film nerušene a objavovať to, čo nám už toľkokrát uniklo. Čudovať sa. Ako sa mi to stalo dnes na zadnej sedačke auta pozerajúc von oknom na cestu, ktorú som počas uplynulého roka míňala nespočetne veľakrát. Bola presne taká ako predtým, len ja som bola zrazu iná. Zrazu som sa totiž nebála, že ňou pôjdem sama, a dokonca som na malú chvíľočku ani nepanikárila, pretože neviem, kde sa končí a čím. Usmievala som sa na hviezdy, ktoré síce pod mrakom nevidieť, ale netreba zabúdať, že tam predsa sú. Sledovala som billboardy pri cestách a čítala všetky slogany, je jedno nakoľko hlúpe a vtieravé. Užívala si zákruty a verila v nevšedno...
(Možno raz zo mňa predsa len bude spisovateľka, no sú dni, kedy by som radšej písať vôbec nemala. Dnes však naozaj nemám chuť byť perfektná a čakať, kým sa mi cesta pred očami vyrovná v širokánsku diaľnicu. Tak mi treba.)
