Možno je to len ďalšia z mojich bludných heréz, možno som naozaj úplne bezbožný pohan, keď si dovoľujem takto hrubo útočiť na všeobecne uznávanú predstavu o domove, ale nech. Čo ak totiž domov naozaj nie je miesto...
My ľudia 21. storočia, hoci sme častokrát presvedčení o úplnom opaku, vieme o čase len veľmi málo. Áno, poľahky ho rozdelíme do sekúnd, minút, mesiacov, či rokov, no výsledkom je vždy len úsečka na nekonečnej priamke. Milujeme totiž úsečky, milujeme pominuteľnosť, limity, začiatky a konce. Niektorí z nás sú ochotní zájsť o čosi ďalej a premýšľajú o čase ako o kružnici, ale o priamke, o tej neuvažuje takmer nikto. A čas, či sa nám to páči alebo nie, bude nakoniec predsa len tou priamkou. Záhadnou, nevyspytateľnou a takou dlhou, akú na školskú tabuľu nikto nikdy nenarysuje.
Čo ak teda domov nie je miesto? Potom je to priamka v mojej duši, os, okolo ktorej sa neustále točím. Potom sú to zmätené a roztrasené sekundy pred mojim prvým bozkom, nekonečné minúty čakania na moment, kedy k nám pod stromček príde Ježiško, hodiny strávené vo vlaku, čo ma každým rokom počas detstva doviezol na prázdniny na vidiek, týždne na dovolenke pri mori, ktorú si naša rodina nikdy nemohla dovoliť, no napriek tomu vždy našla spôsob, ako ju uskutočniť. Domov, to je deväť mesiacov čakania na môj prvý nádych a roky neoblomného snaženia sa vytesať zo mňa hotového človeka.
A tak tu dnes teda stojím, tisíce kilometrov vzdialená od maminho lona, rodnej chalupy a otcovej veľkej dlane. Tak ma tu teda máte. Keď varím ryžu basmati s čínskym tofu, modlím sa k Bohu, aby mi z neba zoslal plný tanier bryndzových halušiek. Keď počujem susedov, ako sa večer hádajú vo francúzštine, cnie sa mi za poriadnym slovenským kliatím. Keď píšem maily mame, mám v hrdle hrču veľkú ako melón...
Ak je však domov čas, som doma a v bezpečí. Nemám na stene pribitý klinček, aby som si naň zavesila klobúk, a zamykám sa na toalete, kedykoľvek ju navštívim, na mojej priamke je však mnoho úsečiek, ktoré ozaj stoja zato. Som doma a v bezpečí, lebo more na rozdiel od susedov hovorí mojou rečou a palmy, tie občas šuštia rovnako ako stromy na lúke za naším sídliskom. Lebo som vlastne nikdy nerozumela hraniciam štátov a celkom mi odľahlo, keď som sa v učebnici geografie dočítala, že sú to len pomyselné čiary. Vďaka Bohu, že všetko je vlastne len pomyselné, a ak by som nakoniec predsa musela pripustiť, že domov je miesto, poznám jedno, ktoré spĺňa všetky prísne kritériá. Volá sa Vesmír...
(...mojej rodine, ktorá ma naučila nelipnúť na miestach a vážiť si čas.)
