Pamätámsi na množstvo ďalších vecí. Svet bol pre mňa v detstve zázračný. Malasi kilometer štvorcový, no napriek tomu bol naozaj zázračný. Diali savtedy také úžasné veci, po ktorých si človek nepovie: " Je to úžasné.",ale po ktorých od úžasu len nemo ostane stáť a prizerať sa. Za zrkadlomstála čarodejnica, ktorá poznala kúzla na vyčarovanie odrazu každéhočloveka. Všetci sme sa jej tak trochu báli, no v podstate bola našimobrovským vzorom. Väčším, ako hocijaká hudobná hviezdička v puberte.
Nebudemtvrdiť, že peniaze pre nás v detstve nemali žiadnu hodnotu. Tá hodnotavšak bola taká detsky sladká a naivná, až sa nám nedalo nič vyčítať.Drobné na zmrzlinu som si spočítavala po kusoch, lebo cifry na nich somjednoducho ešte nepoznala alebo mi boli jednoducho ukradnuté. Bolo tonádherne: tri mince boli tri koruny- nič menej, nič viac. A život malcelkom iný rozmer.
Keď som bola celkom malé dievčatko, myslelasom si, že vlasy rastú od končekov, že sa len tak naťahujú a predlžujú.Keď som si neskôr všimla, ako dospelým ženám odrastá farba, predstavusom si upravila opäť po svojom. Istú dobu som bola presvedčená, že vlebke máme uložené obrovitánske klbko zásobných vlasov, a že len týmtojediným spôsobom je možné, že nám vlasy rastú od korienkov. Podobne somsi to predstavovala s chlpmi a nechtami.
Raz v škôlke niektovykríkol: " Jedna nula pre mňa" a ja som sa veľmi čudovala, načo jekomu jedna nula. Veď s jednou nulou nikto nič prevratné nedokáže.Neskôr mi ktosi výraz ozrejmil a poslali ma do školy.
V škole knám do triedy patril chlapček, ktorý nechodil na hodiny náboženstva. Ponejakej dobe sme sa ho zvedavo začali vypytovať, či neverí v Boha.Odpovedal, že nie, lebo Boh neexistuje.Pustili sme sa doňho snajkrajším argumentom, aký som kedy v živote použila: " Akože nie? A čosi myslíš, kto ti potom nosí na Vianoce darčeky?" Chlapček bolsolidárny a tajomstvo o darčekoch nám našťastie neprezradil.
Keďsme boli deti, verili sme hlúpostiam, na kroých sme sa, keď sme boli vpuberte, dobre zabávali. Mám po detstve a hádam aj po puberte a dnes matak napadá, že až také hlúposti to neboli. Priznávam, čarodejnica zazrkadlom, to je poriadne pritiahnuté za vlasy, ale čo ak napríkladkrajina s názvom Tramtária naozaj existuje, ako sme si to kedysi všetcisvorne mysleli? Čo ak len jednoducho nie je na mape? To by sa mohlopokojne stať. A aj tá káva je asi naozaj odporná, aj keď tomu sa miveľmi nechce veriť...
