Viem, že ma možno vôbec nebudete počúvať, keďže už som nejaký ten čas dospelá a popravde, nemám najmenší prehľad v tom, čo je dnes medzi vami moderné a populárne. Nepoznám hrdinov dnešných animovaných filmov, (ktoré sa však už bojím nazývať rozprávkami), a dokonca ani neviem, ako správne uchopiť joystick z playstationu. Som staromódna...
Čo vám však chcem povedať, je, že mi, milé deti, v tomto svete nesmierne chýbate. Bez vás to tu nie je ono, verte mi. Vy ste tí, ktorí nás môžu zachrániť a vyslobodiť, ste farebnou dúhou v strašidelnej búrke, a máte v sebe viac sily, lásky a odvahy, ako ktokoľvek z nás dospelých. Prezradím vám totiž jedno veľké tajomstvo, my sa na múdrych a neomylných iba hráme, kým vy nimi skutočne ste. Skúste o tento dar neprísť, skúste si ho uchrániť ako poklad zakopaný v lese, ku ktorému máte mapu iba vy. Hoci sa vám iste zdá, že v rukách nedržíte nič vzácne, a jediné, na čo myslíte, je, kedy už konečne vyrastiete z detských topánok, stisnite pevne dlane a podržte si v nich tie zázračné okamihy, ako dlho sa to len bude dať. To, čoho by ste sa dnes tak radi vzdali, vám potom totiž bude do konca života chýbať. Vaše detstvo.
A, preboha vás prosím, hrajte sa. Na schovávačku, naháňačku, slepú babu, či na strašidelne krásne krvavé poleno. Na čokoľvek, pričom môžete vybehnúť von a kričať z plných pľúc svojimi hrkálkovými hláskami riekanky, ktoré sú také jednoduché a pritom pravdivé, že ich musel vymyslieť sám Boh. Buďte bezstarostné, veselé a všetečné, lebo to dokážete najlepšie. Neseďte doma pred televízorom a pokojne sa občas zatúlajte a vráťte sa domov až po zotmení. Vaši rodičia sa síce budú hnevať, no verte mi, ľúbiť vás budú ako nikdy predtým. Pýtate sa, začo? Za všetko.
Ach, milé deti, kam ste to len zmizli? Už mi naozaj veľmi chýbate. Keď kráčajúc do práce z času na čas stretnem niektoré z vás zavesené na dlhej ruke vašej mamky, neviem sa ho nabažiť. Zhlboka dýcham a z vôní, obrazov a zvukov si skladám mozaiku, ktorá mi matne pripomína časy, keď som ja sama bola takýmto drobným panáčikom. Spomienky z detstva sú mojimi najkrajšími a iste nie som sama. Kráčajúc do práce spomínam na niečo, čo bohužiaľ už nikdy nebudem môcť vrátiť späť a mám pritom sto chutí zaskákať si škôlku. Buďte také dobré, nakreslite mi jednu na chodník, urobí mi to obrovskú radosť. Ja vám za to na oplátku sľubujem, že hoci som už nejaký ten čas dospelá, ešte si v živote aspoň raz dokreslím fixkou na tvár fúzy...
E.
