Imre Kertész sa narodil v roku 1929 v Budapešti v židovskej rodine.Mal necelých pätnásť rokov, keď ho deportovali do Osvienčimu, kdeprežil roky svojho dospievania. Hoci literatúre sa začína venovať ažv roku 1956, vo svojom diele sa neustále vracia k tejto rozhodujúcejživotnej skúsenosti- k hrôzostrašnému utrpeniu v koncentračnom tábore.
Svojimnaivným, detským pohľadom na skutočnosti, do ktorých nikdy nedorastieani ten najdospelejší z dospelých sa Kertész približuje svedectvu o „krehkosti jednotlivca v barbarskom behu dejín“ a podľa svojichvlastných slov sa pokúša podať naturalistický a krutý obraz „ poslednejpravdy o degradácii človeka v modernom svete.“ Pokúša sa vyjadriť ticho, ktoré mu to obdobie zanechalo v duši a zároveň vykričať svetuvšetky krivdy, čo boli na ňom spáchané.
Jeho prvotinaBezosudovosť je rozprávaním dieťaťa, ktoré ešte nestihlo a už ani nikdynestihne pochopiť zmysel a význam koncentračného tábora. (Akoby honiekto z nás mohol pochopiť...) A ako sa vyjadruje Švédska akadémiavied v Štokholme: „Možno je toto rozprávanie tak šokujúco presvedčivépráve tým, že mu chýba tón mravného rozhorčenia či metafyzickéhoprotestu, po ktorom tá téma volá.“ Kertész naozaj píše inak. Často jeaž nepochopiteľne popisný, odmeraný, odosobnený a chladnýk skutočnostiam, ktoré sa ho kedysi tak úzko dotýkali. Nenechajme savšak zmiasť. Tie skutočnosti, tie sa ho totiž rovnako úzko dotýkajú ajdnes a ak sa rozhodneme chvíľu ho počúvať, prídeme aj na to, ako veľmi.
Odpoveďouna otázky z knihy Bezosudovosť je akési jej voľné pokračovanie v dieleKaddiš za nenarodené dieťa, kde autor píše:„Môj život chápaný akomožnosť tvojho života. Moja existencia z pohľadu možnosti tvojejexistencie. Tvoja neexistencia z pohľadu nevyhnutného a zásadnéhozrušenia mojej existencie.“ Prihovára sa tak prostredníctvom svojejknižky dieťaťu, ktoré nikdy nemal a odhodláva sa rozprávať príbehsvojho života, príbeh poznačený najstrašnejšou chorobou ľudstva-Osvienčimom. Namiesto odpovedí však čitateľ opäť dostáva iba otázky.
Kaddišje presne taký, aký je celý Kertészov život, osud, svedomie. Aké sújeho myšlienky, názory a aký je jeho obrovitánsky prínos všetkým nám.Nekonečne trpký a horkastý od všetkého, čo sa udialo, aj keď sa vôbecnemalo. A tak nečudo, že autor v neveľkom dielku plnom neopísateľnejbolesti dodáva:„ Nie, nikdy by som nemohol byť otcom, osudom, bohominého človeka. Nie- nikdy sa nesmie inému dieťaťu prihodiť to, čo saprihodilo mne: detstvo.“ Tým len potvrdzuje to, čo už všetci dávnotušíme: že Osvienčim si vzal aj životy ľudí, ktorí sa ešte ani nestihlinarodiť...
