A po necelých dvoch týždňoch od premiéry som mala možnosť zhliadnuť toto divadlo. Vlastne, zhliadnuť je v tomto prípade naozaj nevhodné slovo - zapojiť sa do divadla - je vystihujúcejšie. Lebo Šialené nožničky (s označením kriminálna komédia) sú príklad interaktívneho divadla (aspoň dúfam, že sa tomu tak hovorí...), keď divák priamo vstupuje do deja a ovplyvňuje ho.
Dej komédie je pomerne jednoduchý. Začína, a vlastne celý čas aj prebieha, v kaderníckom salóne s názvom Šialené nožničky, ktorý vedie exhibicionistický Tony Kulma. O poschodie vyššie sa nečakane udeje záhadná, no brutálna vražda a podozriví sú všetci v salóne. Každý má motiváciu - ale kto to v skutočnosti bol? Prichádza vyšetrovanie - na javisku sú štyria podozriví a dvaja policajti. A tu nastáva zlom deja. Hlavný vyšetrovateľ požiada o svetlo v sále a vyzve divákov, aby pozorne sledovali priebeh vyšetrovania. Nasleduje výsluch podozrivých; pri ňom sa veci rozuzľujú i zauzľujú... A potom nastáva rekonštrukcia predošlých udalostí za pomoci divákov. Tí si majú spomínať, čo a v akom poradí sa udialo. Pri tomto zaujímavom dialógu musia herci ukázať svoje umenie improvizácie a spolupracovať s divákmi, ktorí sú v tejto kauze hlavnými svedkami. Po rekapitulácii deja prichádza čas na postrehy a otázky divákov: prečo? a načo?... V spoločnom vyšetrovaní sa pokračuje aj po prestávke (v ktorej bol vyšetrovateľ k dispozícii divákom a ich teóriám vraždy). Napokon sa dej preruší a diváci sú vyzvaní, aby hlasovali za vraha. Kto získa najviac hlasov, je usvedčený. Potom svetlá v sále zhasnú a hra pokračuje. Ukáže sa, že zvolená postava je naozaj vrahom. Ale vtip je v tom, že keby sme odhlasovali inú postavu, bola by vrahom ona. To je pointa a čaro tohto predstavenia.
Podobné divadlo som naozaj ešte nikdy nevidela. Je to dobrý nápad. Len - chcelo by to vidieť všetky možné konce... :-) Bolo fajn, že publikum sa aktívne zapájalo - tvorila ho hlavne mladšia generácia a asi nejaké školské výpravy. Výkony hercov boli naozaj skvelé a poslanie komédie bolo naplnené; z hľadiska sa často ozývali výbuchy smiechu a aj potlesk na konci hry bol primerane dlhý. I keď... Jedno tejto hre predsa len zazlievam. Časté dvojzmyselné (až sprosté) reči a gestá. Myslím si, že humor môže byť aj slušný, vlastne som o tom presvedčená. Viem, záleží na tom, v akom prostredí sa človek pohybuje a na čo je zvyknutý. Ale svoje školopovinné deti by som na toto predstavenie určite nezobrala...
