Možno je to nezvyklé, ísť v sparnom lete práve do kina, ale keď človek nemá chuť sa máčať vo vode a ešte menej nechať sa „opekať“ slnkom, jeho známi sú rozcestovaní, je tu ešte táto možnosť. A nebola to veru zlá voľba; v kine bolo príjemne chladno a ľudí tam bolo „päť a pol“...
No ale aby som konečne prešla k veci. Vybrala som si film „Životy tých druhých“ – ani presne neviem, prečo. Asi sa mi z dnešnej ponuky zdal najlákavejší a recenzie na internete zneli celkom pozitívne. A keby som chcela aj ja napísať recenziu, bola by tiež pozitívna. Ale chcem sa len podeliť s dojmami z tohto diela.
Hneď na začiatku ma potešilo, že film je v nemčine (čo bolo síce asi dosť logické, keďže je to nemecký film...); je to ale len moje subjektívne plus pre film, keďže tento jazyk mám jednoducho rada. No dalo sa celkom dobre rozumieť, čo dotváralo skutočnejší zážitok.
Dej bol dramatický i napínavý, občas komický, miestami dych vyrážajúci. Ale inak, ako je divák navyknutý pri amerických akčných filmoch. Veď ani nečudo – príbeh sa odohrával vo východnom Berlíne, krátko pred pádom múru a dovolil nahliadnuť do ťažkej, až absurdnej doby. Bolo zaujímavé sledovať premeny hrdinov; ich hľadanie vlastného ja, ich boje medzi ľudskosťou a povinnosťou...; a ja som im v duchu držala palce. Vlastne, keď teraz nad tým uvažujem, ťažko mi povedať, kto bol hlavný hrdina – či sledovaný a odpočúvaný spisovateľ, či jeho vyšetrovateľ. Akokoľvek, záver filmu mi vyrazil dych i prinútil k dojatému úsmevu. Ešte dlho po skončení vo mne rezonovala posledná veta z úst vyšetrovateľa, držiaceho knihu: „Nein, das ist für mich.“ A pre mňa bol dobrý pocit z dobrého filmu.
P. S. Len jedna vec ma trošku vytočila. Možno je to len môj hlúpy zlozvyk, ale na druhej strane si myslím, že mám naňho právo – totiž, zostať v sále až do skončenia titulkov. Nie kvôli vytáčaniu zamestnancov, ale zaplatila som si predsa lístok na celý film a navyše na konci býva aj pekná hudba, pri ktorej ešte môžu doznievať dojmy z videného. No a dnes sa mi prvý raz stalo, že titulky v polovici prosto ustrihli a bolo. Moja prvá reakcia bolo rozhorčenie. Napokon som však slova nepovedala, veď teta vo dverách, ktorá vyprevádzala divákov, za to nemohla. Ale ak dovolíte, jedna prosba na záver: nechajte film dohrať až do konca, pokiaľ sa naň ľudia ešte dívajú.
