
Vracajúc sa prázdnymi stíchnutými ulicami, zahaľujúcimi sa do teplej a mäkkej tmy, počuť namiesto šantiacich detí svrčky. Ich „fidlikanie na husličky" je prenikavé a dôrazné, ale nie nepríjemne dráždiace, skôr milo vypĺňajúce nočnú prázdnotu. A pozývajúce von do divočiny, pod hviezdy.
Spev svrčkov sa mi spája s nocami pod hviezdnou oblohou, keď už dozneli posledné tóny piesní a gitary, dohoreli posledné uhlíky v pahrebe a unavené telo ticho vkĺzne do spacáku a hľadiac na hviezdami posiate nebo za priateľských zvukov cvrlikania svrčkov sa odoberie do ríše snov... Je v tom sloboda, divokosť, pokoj i pokora...
Z myšlienok sa preberám uprostred svojej izby. Svrčky ma pozývajú von pod hviezdy, a mne je clivo, že ich nemôžem nasledovať. Tak si aspoň otvorím okno dokorán, aby som vpustila dnu ich hlasy, vkĺznem pod perinu a nad hlavou si predstavím hviezdnaté nebo...