Pred pár dňami som navštívil Taliansko. Nebola to moja prvá návšteva Talianska. Bola všakdlišná od predchádzajúcich. Doteraz som poznal túto krajinu z hotelovej izby, z piesočnatej pláže, a z dialnice. Nepovažoval som tento kút zeme za nič výnimočné. Zatiaľ som si odtiaľ neodniesol nič okrem spálenej pokožky a oškretého zadku od piesku.
Objavila sa však ponuka na poznávaciu cestu do Talianska. Tak som túto možnosť využil a spolu s kamarátmi sme sa vydali na dlhú cestu pomalým a malým autobusom. Podľa plánu sme mali navštíviť v prvý deň Florenciu, druhý Neapol a Pompeje a ďalšie tri dni stráviť v Ríme a vo Vatikáne.
Do Florencie sme dorazili v nedelu o 7 ráno. Privítala nás zima ako v Tatrách a úplne prázdne ulice. Po sobotnej noci bolo viditeľné, že taliani sa bavili a všade boli fľaše, plechovky a sem tam tyčky, zvratky, nazvite to ako chcete. Naša stará pani sprievodkyňa nám asi po hodinke dala čas aby sme zo seba po nočnej ceste autobusom urobili ľudí a najedli sa. Tam sme narazili na ďalší problém. V nedeľu ráno bola každá kaviereň alebo reštaurácia zatvorená. Po dlhšom hľadaní sme našli jednu malú útulnú a hlavne otvorenú.
Pri návšteve WC som si všimol, že na záchode nie doska. Myslel som si, že snáď ju niekto ukradol. Mýlil som sa. V taliansku nikde na záchodoch nie je doska. V hoteloch dosky sú, aj teraz v našom boli, ale inak nikde. Tam je skôr výnimka keď narazíte na nejaký záchod na ktorom Vás neprivíta studená omočená porcelánová misa. Ani v kaviarni, ktorá mala vykladané steny drevom, kde boli trojnásobne premrštené ceny a sídlila v centre Ríma som dosku nenašiel. Špinavý záchod bez dosky a papiera. Ďakujem neprosím, ja to ešte vydržím. Ak platí, že podľa úrovne WC spoznáš kultúru národa, tak taliani nie sú veľmi kultúrny národ.
Florencia bola ina celkom pekné mesto plné historických pamiatok. Postupom času sa oteplilo a začalo sa mi tam páčiť. Na obed som plánoval pravú taliansku pizzu. Bol som sklamaný. To čo som dostal v jednej reštaurácii na tanier mi matne pripomínalo pizzu. Možno som len ja vychovaný na našich slovenských pizziach, ktoré sú zlé a táto bola pravá. Mne nechutila. Bola síce okrúhla a mala tenké cesto ale chutila zle. Mal som pocit, že v nej cítim ambulanciu svoj lekára.
V noci sme dorazili k Rímu, kde sme boli ubytovaní. Po jeden a pol dni každý utekal do sprchy. Ráno nás čakala cesta do Pompejí. Bolo tam fajn. Nejdem to rozpisovať čo, kedy a ako tam bolo. O Pompejách sa dočítate hocikde na internete. Neapol ma oslovil viac. Len škoda, že sme tam prišli keď už bola tma. Neapol je pravé Taliansko. Autá zaparkované na oboch stranách cesty, pomedzi to sa hrajú deti a vodičov to vôbec nevyvádza z miery. Kto čítal knihu Gomora tak vie čo sa v nej píše o Neapole a prečo som sa cítil nesvoj keď sme išli okolo prístavu a potom, keď som sa túlal nočným Neapolom. Ľutujem tie deti, čo na námestí musia hrať futbal, lebo inde asi nemajú kde. Trávnatú plochu som v tom meste nenašiel. Verím, že tam niekde je.
V utorok som navštívil Koloseum, Capitol a Forum Romanum. Naozaj skladám hold rímskym staviteľom, ktorí postavili koloseum. Veľkolepé dielo. Ten deň som išiel prvý krát v živote metrom. Čakal som od neho viac. Taký obyčajný pomalý vláčik. V ten deň som si všimol ešte jednu vec. Taliani nikdy nepoužívajú iný jazyk ako taliančinu. Menu v reštauráciách, či informácie v metre všetko bolo písané len v taliančine. Keď majú Koloseum asi si to môžu dovoliť a cestovný ruch tým neutrpí.
V stredu prijíma pápež audiencie. Na jednu sme boli prihlásení aj my. Skoro ráno sme vyrazili na cestu. Predierali sme sa zápchami okolo Ríma až k metru. Pri vstupe do Vatikánu nás prekvapila kontrola ako na letisku. Potom nasledovalo dlhé čakanie. Nie som členom katolíckej cirvi, takže si na takéto veci nepotrpím ale bol som zvedavý aké to bude. Neviem si predstaviť ako takéto audiencie zvládajú starí ľudia najmä v lete, keď musia na námestí čakať na slnku aj dve hodiny. Chápem, bolo nás tam veľa a rýchlejšie sa to vybaviť nedalo.
Štvrok sme sa ráno pobalili a išli sme ešte naposledy do Ríma a Vatikánu. Pred Sixtínskou kaplnkou sa tiahol dlhý, dlhý rad. Táto kaplnka je väčšia ako názov evokuje. Je väčšia aj akoby sa mohlo zdať. Moje nohy si to odniesli. Po tomto takmer poslednom zážitku, ktorý ma vyčerpal a nadlho nasýtil moju potrebu po pamiatkach, sme už len čakali na večerný odjazd domov. Celý týždeň ma prekvapovala jedna slečna a tento deň to vyvrcholilo ale to je iný príbeh.
Domov som prišiel v piatok večer. V autobuse som sa bál vyzuť a dať si čisté ponožky, aby sa ostatní nenahnevali. Ostal som obutý. Mám pocit, že každý mal túto dilemu a všetci ju riešili rovnako. Našťastie ponožky sa nerozložili a vydržali až domov.
