Tancujúci človek, s korisťou v rukách sa tešiť dlho nebude. Obracia dlane k nebu a všade okolo len prázdno. Zmizla. O chvíľu však so sebou priniesla svoju kamarátku Lásku. Nemala materiálnu podobu. Napriek tomu, že bola neviditeľná, očarila ma a dotkla sa môjho srdca. Láska nezaváhala a takto riekla: „Vezmi si ma, vezmi, ale nerozmýšľaj." Slnko pálilo, líčka sa červenali a Šťastenka s Láskou so mnou lietali ponad zelené lúky. Vidím červenkastý horizont, zajtra zafúka vietor. „Tuším, že sa ochladí, " hlasným šepotom prebúdzam spiace krásky. „Nesmieš sa báť, my Ťa neopustíme. "
Na druhý deň, unavená a premrznutá, začala som premýšľať, kam naša cesta vedie. „Už som Ťa dávno nevidela, chýbala si mi," niekto prerušil moje myšlienky. „Vitaj, naša drahá Žiarlivosť. Pridaj sa k nám!," zvýskla Šťastenka, „ale nechytaj ma!" „Ale nerozmýšľaj," pridala sa Láska. Nechápala som, čo sa okolo mňa dialo. Náhly zmätok zalial moju tvár a bez hlasovania tuho zovrel pľúca. Napokon som sa všetkým trom otočila chrbtom. „Ako nájdem skutočnú Pravdu? Kde len môže byť?"
Človek rád putuje. Možno je to spôsobené tým, že chce byť v podstate sám. Navyše zbožňuje komplikácie. Keď mu skríži cestu neúprosný, vtieravý Hnev, roztvorí náručie. Chladne sa objímajú až do posledného výdychu. Mal radšej zostať. Hnev nie je dobrá partia. Lož zvlieka kožu hada a on si, chudák, myslí, že našiel Pravdu. Našiel, pretože existuje. Mal ozaj radšej zostať. Sám Smútok prišiel sa mi zdôveriť a pokľakol: „Nádej moja, never Hriechu, on Ťa pobalamutil. Ty si silnejšia, i keď Ťa vedie a drží za ruku sestra Pýcha. Som Tvoj tieň, v ríši ľudí mením sa na Veselosť. Mal som radšej zostať."
Človek rád banuje. Inak by bolo všetko statické. Ani jar by sa nezdala taká zelená. Ani Ty by si mi nebol taký vzácny. Dúfam, že sa hneváš, lebo mi na tom nezáleží. No, nezáleží a zmier sa s tým, kým ešte môžeš. Pozri sa do zrkadla. Biely ako stena, uhýbaš pohľadom. Odišla som.
