Toto „vedomé prehliadanie" má za nechtami viac, než si pripúšťame. „Možno je zasnený/á" alebo „má možno blbý deň." Často komické varianty ospravedlňovania dotyčnej ignorujúcej osoby. Nebudem hľadať niečo, čo ani nebolo nikdy vo vedomí. To, že si ma niekto nevšíma od samotnej alfy, to nestojí za MOJE povšimnutie. Spomínaná komickosť získava na intenzite až v momente, keď Váš „známy/a" predstiera fyzickú neprítomnosť (zvolí skratku, aby nemusel čeliť Vášmu pohľadu zoči-voči) či psychickú absenciu (uhýba pohľadom, aha, malebný výklad, predtým som si ho nevšimol/a!).
Trápna chvíľa pominie a každý si ide vlastnou tŕnistou cestou (rozdielne ponímaná vzhľadom na škálu ekonomického blahobytu), krátkodobá pamäť vyhodí neprijateľný zážitok z voľnej bublinky kapacity... Problém s veľkým P, presne ten mám v úmysle rozobrať. P si zaumieni znova zaútočiť. Pozdraviť sa/nepozdraviť, dilema, ktorou prechádza každý skúsený ignorant. Musím pripomenúť, že tento ozbrojený súboj ho zožiera len akýmsi neobyčajným spôsobom - nie tým klasicky zhubným, ale práve tým psychologicky upírskym - „dám mu najavo, že ho nemám na saláme, šunke, bifteku, ... sójovom párku (vyber podľa gusta) a vysajem ho prekvapením." Obeť prekypuje nečakaným šťastím, zatiaľ čo upír striehne na ďalšiu príležitosť polapiť nezištný meštek s dobrými skutkami. V skutočnosti (fiktívnej) by mal byť upír neoslnený, zhýralý temnotou, moderný netvor však osvetľuje životy iných...
Navyše, ignorácia kompletne narúša reťazec snáh, komunikácie, takže už neplatí výrok: „Aj snaha sa cení." Sama nechápem, ako jedeň deň túžim po nadväzovaní priateľských vzťahov a na druhý už znechutene podlieham vplyvom okolia a nemám ani najmenšiu chuť snažiť sa. TO som tým chcela... Ignoranti zabíjajú akúkoľvek SNAHU!
„Činnosť zameraná na dosiahnutie stanoveného cieľa". Všetci si stanovujeme ciele. Každý sa snaží. Maká. Upratuje, kope, stavia, varí, spieva, hrá, maľuje, tancuje, cvičí, učí sa, učí... Drie. A zväčša očakáva výsledok - jedným zo želaných odtienkov je uznanie, nemusí to byť vždy pochvala. A to, že sa mi nepozdravíš, niečo si určite pokazil/a... to len tak, aby si na mňa nezabudol/a.
Poslednú zmienku venujem „vtieračom/vtierkam". Zadok je polyfunkčná „vec", a preto sa dá patrične využiť. Mnohí si prívetivosť a opak ignorácie predstavujú práve pod týmto extrémom. Nahoď úsmev, zmeň znesiteľnú situáciu na maximálne niekoľko minút a prekrúť skutočnosť. Skutočnosť je v skutočnosti sama o sebe pokrútená paragrafmi, takže žiaden problém. Z ortodoxného ignoranta sa dá neskutočne rýchlo prekonvertovať na profesionálneho vtierača/vtierku. Čo stojí za dodatok, platí obojsmerná výmena rolí. Profesionálneho vtierača/vtierku omrzí sústavné, neocenené pchanie „čumáčika" do cudzieho kuchtenia a zaujme naoko neutrálny postoj.
Niekoho ignorovať teda vôbec nie je „cool". Keď už zvolíte takýto „mode", aspoň s ním neotravujte ostatných, ako ja otravujem s týmto článkom, odsúdeným na ignoráciu.
