Rozprávka o ukrajinskom bohatierovi

V Tucsone som mal známeho, Sergeja z Ukrajiny. Vždy, keď som ho uvidel, pomyslel som na Ivánuškov z ruských rozprávok. Jeho bukolický vzhľad tvorili zdravé dva metre výšky, hrudník olympijského plavca a pyšne vztýčená hlava korunovaná budovateľským pohľadom. Keď ma zbadal a zakričal „MAAARTIIIN!,“ zakaždým u mňa prebehol zložitý mentálny proces - najprv mozog zafixoval roztrasené kolená, potom kázal zlboka sa nadýchnuť a zaťať zuby, aby som prežil jeho priateľské potľapkanie bez zbabelých výkrikov. Sergej si ma proste vybral za najlepšieho priateľa a môj názor ho evidentne vôbec nezaujímal.Po dvoch rokoch prišiel čas Sergejovho odchodu z Ameriky. „MAAARTIIIN!,“ zreval na mňa pri pive, „musíš ma odviezť na letisko!“„A kedy, Serjoža?,“ spýtal som sa.„O piatej ráno. Neboj, za polhodinu si voľný a môžeš ísť ďalej spať. Si predsa môj priateľ, alebo nie?“Polhodinu trvá len cesta na letisko, ale čo už, keď som taký mäkkýš. O 5:00 som stál pred jeho apartmánom, Sergej ešte balil. Narátal som dvanásť párov značkových slnečných okuliarov a rovnaký počet parfémov. Predpokladám, že najbližší rok padne na Ukrajine rekord v počte zlomených ženských sŕdc. Jeho batožinu tvorili tri kufriská a štyri menšie tašky, ledva som to vpratal do auta. Bol som príliš ospalý na otázku, ako to všetko chce dostať do lietadla.Sergej je Slovan, a ako taký sa spolieha, že sa vždy všetko nejako utrasie. Okrem toho trpí ilúziou, že je najkrajším mužom na tejto planéte. Jeho svet sa začal rúcať, keď sme prišli na check-in. Serjoža bol pripravený platiť za tretí kufor, za obrovskú nadváhu však už nie. Svetácke úsmevy ani uhrančivé pohľady mu nepomohli, nadbytočné veci museli z kufra von a Serjožka mal zrazu päť príručných batožín. Nonšalantne pristúpil ku kontrole, aj tu mal ale smolu – 95-ročný dedko v uniforme, bez toho, aby zdvihol hlavu, len sucho prehodil „too much luggage.“ Sergej začal vysvetľovať, potom rozčúlene gestikulovať, a následne prosiť, ale dedo bol ako automat: „príliš veľa batožiny.“ Vrátili sme sa na check-in, kde Sergej odvážne požiadal, aby v jeho prípade spravili výnimku. Briskne argumentoval tým, že on má letenku a lietadlo o chvíľu odchádza. Letištní úradníci ale nemali dostatok fantázie, aby pochopili, že keď sa ukrajinský bohatier vracia do vlasti, davy zhromaždených rodákov čakajú, že ich obsype darmi... Tak ho poslali do, hmm, niekam inam. Ostávalo 30 minút do odchodu lietadla a neohroziteľný rozprávkový Ivánuška sa pred mojími očami scvrkával na neuroticky pobehujúcu kôpku nešťastia.Nakoniec musel Sergej vysoliť posledné peniaze za nákup veľkorozmernej tašky, do ktorej začal vysýpať obsah tých ostatných. V totálnej panike hádzal veci bez rozmyslu jednu na druhú a rukami sa ich snažil dotlačiť. Hodiny tikali. O chvíľu taška vyzerala ako monštrózna larva derúca sa z obrovskej kukly. Sergej vôbec nedokázal zapnúť zips, a stále toho mal priveľa!„Čo mám robiť?! Veď to sú dary!!!,“ zúfalo kričal, pričom sústavne tlačil larvu nazad do kukly. Vďaka svojej bohatierskej sile sa mu to napokon podarilo, ostal mu len fotoalbum veľkosti stredovekej biblie a obal s asi tisíc fotografiami. „MAAARTIIIN,“ zreval na mňa, „musíš mi to poslať poštou!“ Pritisol si ma na hruď, zvrtol sa a odovzdane odkráčal k security dedkovi, vlečúc za sebou slúchadlá z discmana, čo mu viseli z tašky. Jasné, že mi nedal peniaze na poštovné. Načo aj? Ono sa to napokon vždy všetko nejako utrasie.