Hudobný riaditeľ Rogue Valley Symphony, Ashland, Oregon. Zoznam autorových rubrík: Ambivalencie z Arizony, Aktuálne, Fotkové
Ako by ste jedným slovom charakterizovali Slovana? Žoviálny, priateľský, empatický? Alebo utrápený, pesimistický a večne ufrfľaný? Nech je už akokoľvek, celkom iste vás nenapadnú slová precízny, dochvíľny, či systematický. Ja by som ale celkom rád obetoval kúsok našej identity za trochu puntičkárstva.
Karpiscakovci si kúpili nového psa. Po niekoľkomesačnom smútení za staručkým austrálskym ovčiakom začali navštevovať miestne útulky, až kým nenatrafili na rozkošného zástupcu toho istého plemena. Pod dojmom pobytu na Slovensku mu dali meno Devín.
V Arizone sa všetko dôležité deje v zime; v lete je najväčšou starosťou obyvateľov neuvariť sa.
Minule sa ma môj žiak, ktorého učím dirigovanie, spýtal, či viem, že všetky ženy zo School of Music sú do mňa zbláznené. Odvetil som, že viem, ale nechápem prečo. “No predsa kvôli tvojmu prízvuku!,” znela odpoveď. Mierne ma to zaskočilo, keďže v jazyku domorodcov sa cítim pomerne komfortne. “Ak ti môžem poradiť,” pokračoval, “snaž sa s tým prízvukom vysloviť čo najviac slov. Ženy z toho šalejú!”
Všetko sa to začalo – ako inak – bicyklom. Neuplynul ani rok od môjho prvého pádu a opäť som brzdil dlaňami o štrk. Práve som sa hnal na skúšku s orchestrom, keď sa to stalo. Zdá sa, že som sa predsa len trochu poučil, keďže škodu som tentoraz rovnomerne rozložil medzi seba a bicykel. Rýchlo som sa vrátil domov, oblial sa peroxidom a s leukoplastami vejúcimi vo vetre som uháňal nazad, nakoľko mi to technický stav bicykla, s brzdami konštantne škrípajúcimi o kolesá, dovoľoval. Nutne som potreboval auto.
Výnimočne tým nemyslím seba, ale Bobbyho McFerrina. Neskutočná hudobná lahôdka! Na druhej strane - ono sa niekomu spieva, keď má rozsah štyroch oktáv (inými slovami, rovnako dobre zaspieva bas ako soprán). Bobby nám, dirigentom, začal dokonca fušovať do remesla, a to hneď vo veľkom štýle: dirigoval už Wiener Philharmoniker aj New York Philharmonic. Možno by mohol ísť za šéfa do Slovenskej filharmónie, minimálne by bola sranda.
Tak ma opäť úspešne deportovali z rodnej hrudy na pražiace arizonské slniečko. Z domova sa mi odchádzalo ťažko, lebo domov je predsa len jeden a asi aj vždy bude. V Austrian Airlines asi vycítili, že na tom nie som práve najlepšie, a odchod mi uľahčili premiestnením do business classu. Prvé som sa spýtal, či miesto do New Yorku nemôžu letieť na Nový Zéland.
Život to zariadil tak, že moja adresa bude naďalej Tucson Zakaktuson, Burizona, U.S.A. Po roku v tejto krajine cítim však povinnosť istého resumé. Takže - ako ma zmenila Amerika?
Z predchádzajúcich príspevkov je vám iste jasné, že v Amerike sa na mňa lepí šťastie. Zdá sa, že sa to začína prenášať aj do Európy.
V nedeľu ráno som sa zobudil s pocitom emocionálnej vyprázdnenosti. Arizonské večné leto, miliónový dom s výhľadom na hory aj môj šesťvalcový Mercury sa mi už stali každodennou rutinou. Túžil som zažiť niečo veľké, vzrušujúce.
V Tucsone mám naladené jediné miestne rádio s klasickou hudbou. Hrajú dobre a každú hodinu vysielajú správy BBC. Na rozdiel od ostatných rádií, toto nevysiela reklamy. Zato dvakrát ročne vyhlásia peňažnú zbierku, určia sumu potrebnú na prežitie a neprestanú, kým ju nevyzbierajú. Naposledy ma takto trápili celé dva týždne.
Netvrdím, že žijem v najkultúrnejšom meste USA. Netvrdím dokonca ani, že žijem v meste.
Robiť na americkej škole dvojročné štúdium za rok znamená mať presne dvakrát toľko roboty, ako ostatní. Žiadne úľavy, žiadne prižmúrené oči. A tak sa to valí jedno za druhým: písomky, testy, koncerty, kvízy, prednášky pre spolužiakov... Keďže ja s pionierskou výchovou sa vždy snažím byť pre iné deti príkladom, sedím v prvých laviciach, som aktívny a moje práce sa dávajú za príklad. Na rozdiel od Slovenska, kde sa takýto človek často stáva predmetom pohŕdania a závisti, tu to prináša uznanie a nových priateľov. Minule mi spolužiak daroval hŕbu orchestrálnych partitúr so slovami: „Ty to v živote využiješ lepšie ako ja...“
Vždy, keď cestujem, dejú sa neuveriteľné veci. Ani tentokrát som neprišiel skrátka.
Na Vianoce mi prišla návšteva zo Slovenska. V radostnom očakávaní som učinil potrebné opatrenia: vydezinfikoval som apartmán, kúpil tucet ruží, prenajal auto a poď ho do Phoenixu na letisko.
Predal som bicykel. Aj vysávač. Kúpil som si foťák a ďalší bicykel. Vysvetlím.
Začnem slušne – mal som prvý koncert. Dirigoval som Schubertovu tretiu symfóniu. Predo mnou dirigoval môj nafúkaný spolužiak z Yaleu a môj profesor, originál tiež z Yaleu. Z koncertu som mal veľmi dobrý pocit – nie preto, že by tak geniálne hrali, ale preto, že sa tak veľmi snažili. Prvý raz v živote som stál pred orchestrom, ktorý hral len toľko, koľko som ho naučil a výsledok bol viac ako uspokojivý. Moje vystúpenie malo aj najväčší ohlas, a treba priznať, že oprávnene. Premúdrený Mexičan to zobral osobne, nebol schopný po koncerte ani ruku mi podať. Nášmu aj tak formálnemu vzťahu to na vrúcnosti isto nepridá.
Dopredu upozorňujem, že dnes sa budem hlavne chváliť. Začnem tým, ako sa mám: Fantasticky, ďakujem.
15. septembra 2003 Srdečné pozdravy zo slnečnej Arizony! Začnem, ako inak, bicyklom. Keď som si ho vyzdvihol z opravy, dal som si testovaciu jazdu, či je všetko OK, a hneď som urval páčku prehadzovača. Nebola to moja chyba, jednoducho unavený materiál. Tak som zavolal čaláda z obchodu, nastavili sme to na jeden univerzálny prevod a môžem si vychutnávať krásy okolitej krajiny nerušene, bez stresu z prehadzovania.
8. septembra 2003 Nastal čas, aby sme sa pozreli na Ameriku z inej stránky, aby ste si náhodou nemysleli, že som tu celkom osprostel. Takže základná otázka znie: aký je rozdiel medzi USA a Slovenskom (Poľskom, Mexikom, Etiópiou)?
