Transportačné potiaže alebo To najlepšie z americkej spodiny

O pár dní mi na dvore stála Toyota Celica GT, ročník 1985. Rentol som ju od známych po mŕtvej babke. Keďže s ním jazdila len do obchodu a nazad, autíčko malo najazdených zanedbateľných 40 000 míľ. Ako sa tak blýskalo na slnku, vyzeralo ako nové – teda nové z roku 1985.Skamarátili sme sa rýchlo. Zistil som, že ešte stále dokáže ísť na dvojke stovkou, čo je pre mňa odjakživa meradlo rozdeľujúce pomalé a rýchle vozy. A v zákrutách sedí výborne, nie ako tie americké výletné parníky.Po týždni prišiel čas na ostrú jazdu. V sobotu, hneď po milionárskej párty v dome, čo som nedávno strážil, som sa proti noci vybral za Alenkou do Phoenixu. Polovicu cesty prešlo moje autíčko v najväčšej pohode. Na prednom skle sa mi už začal črtať pohár oroseného pivka, vychutnávaného v príjemnej spoločnosti, keď sa na palubovke rozsvietila zlovestná oranžová kontrolka – CHECK ENGINE. Našťastie som bol blízko výjazdu, no kým som zišiel dole z diaľnice, z kapoty sa už valili kúdoly pary.Ocitol som sa s nepojazdným autom v noci uprostred púšte. Panike som však neprepadol. Počkal som, kým sa z variča stane zase chladič, dolial som vodu a naštartoval. Po pár minútach cesty voda opäť vrela a to sa zopakovalo ešte dvakrát. Podarilo sa mi však dotiahnuť sa na parkovisko veľkého outletu, kde sme s kamarátom Peťom počas výletu po Amerike jedli bezkonkurenčne najnechutnejšiu pizzu v USA.Po márnych pokusoch oživiť vehikel som zavolal miestnych žltých anjelov. Keď som počul cenu za odťah, radšej som predstieral stratu signálu. Nakoniec ako anjel zafungovala Alenka. Na nohách bola od piatej ráno, nerobilo jej ale problém sadnúť o polnoci do auta a prísť po mňa. Zatiaľ som mohol meditovať uprostred veľkého púštneho outletu, vysvieteného a ľudoprázdneho, žiariaceho do noci ako fatamorgána.S Alenkou sme v Phoenixe prežili krásny deň a na večer som sa vybral späť do Tucsonu. Po všetkom, čo som tu už zažil, som nemyslel, že autobusová stanica mi spôsobí taký kultúrny šok. Moji spolucestujúci vyzerali ako hrdinovia z filmov Andyho Warhola, prípadne nejakého apokalyptického titulu. Američania tvrdia, že v Greyhound autobusoch cestujú mimozemšťania, a naozaj – každý z nich mal nejakú prekvapujúcu neharmonickú črtu, akoby ich tvorcovi pri náčrte nevdojak ubehla ruka. Približne polovica bola telesne postihnutých a rátam, že tri štvrtiny aj duševne. Pani predo mnou vyzerala ako sesternica Freddyho Kruegera, tomu však tak neškúlilo oko. Ďalší mal nožné protézy zjavne z výpredaja a chodil preto ako Pepek námorník. Nohy sa mu na troch miestach prelamovali, takže to vyzeralo, že má pod gaťami dva neposedné hadíky. Našťastie ma tradične preexponovaná americká klimatizácia ušetrila pachových zážitkov.Autobus meškal hodinu. Stál som v dlhočiznom rade a po čerstvej milionárskej skúsenosti som si pripadal, akoby som cestoval zauralskou lokálkou. Chcem vás preto upozorniť, aby ste mali vo vrecku dobrú kreditnú kartu, keď ma prídete navštíviť. Amerika je kanálová stoka obložená luxusnými kachličkami. Kostlivec v svadobnom rúchu. Vašu kreditku ochotne zamení za neopakovateľné zážitky, ak však žiadnu nemáte, ľahko sa stanete len momentkou pre zblúdilého európskeho študenta.