Miliónová dedina

Predstava zväčšenej Bratislavy je v prípade Tucsonu úplne mylná. Lepšie si je predstaviť Hamuliakovo alebo Stupavu s miliónom obyvateľov. Tucson – to sú nekonečné rady jedno- a dvojposchodových domov. Výnimkou je len downtown a univerzita. Školu som už popisoval, je VEĽKÁ. Downtown nevyzerá zle – zopár mrakodrapov (medzi nimi opäť jedno- a dvojposchoďáky), ale aj parky, fontány, reštaurácie... Napriek tomu je tam po zotmení ako vymreté. Mnohí sa totiž do nočného downtownu boja chodiť, nie je to bezpečné. Už sa nečudujem, že sa väčšina Amíkov bojí ísť do Mexika... Akurát do Iraku sa neboja.Revitalizácia downtownov je v Amerike veľká téma. Síce neviem, prečo “revitalizácia”, keďže tam vlastne nikdy nechodili. V downtowne sa pracuje, zabávať sa chodí inam. Sú tu ulice, kde je jedna reštika vedľa druhej a sú tu stripmally, čiže obchodné strediská veľkosti jedného bloku. Otázka je, ako rozpoznať ulicu “centrum” od ulice normálnej, obytnej (ulice “centrum” nie sú spolu, ako by sa mohlo zdať). Nuž, zo začiatku veľmi ťažko. Všetko vyzerá absolútne rovnako. Ešte si spomínam, ako som si s Lee hľadal ubytovanie. Povedala: “Toto je dobré miesto.” Ja: “A hento?” Lee: “Kdeže, to je hrôza!!!” A ja som nevidel žiadny rozdiel... Dnes už tie odchýlky našťastie rozoznávam. Kto však chce prísť do Arizony pozerať architektúru, to ako keby sem prišiel hľadať dobré pivo.Kultúrna ponuka amerického púštneho mesta sa samozrejme, čo sa týka objemu, s Európou nedá porovnávať. Je tu síce opera, a vraj veľmi slušná, ale môžem len snívať, ísť do opery, kedy si zmyslím! Ročne uvádzajú päť - šesť premiér (čo je porovnateľné s Bratislavou alebo Viedňou), každý titul sa však hrá len jeden víkend! Kto to nestihne, môže ísť ešte ďalší víkend do Phoenixu alebo si počkať šesť týždňov na nasledujúci titul.Takisto to funguje s divadlom. Videl som tu zopár jedinečných predstavení, za všetky aspoň muzikál It ain’t nothing but Blues, dve hodiny čistokrvného, autentického blues so živou kapelou alebo hru Teneseeho Williamsa Električka zvaná túžba, čo bola moja vôbec prvá divadelná hra v angličtine. Excelentné predstavenia, neznamená to však, že títo ľudia majú stály job. Angažuje ich konkrétne divadlo do konkrétneho predstavenia. Alebo neangažuje a v tom prípade idú robiť niečo iné. Smola. Umelci tu majú nepochybne ťažší život ako v Európe.Srandovné je to s kultúrou na škole. Celé týždne vôbec nič, a potom príde Winton Marsalis, Estonian Chamber Choir s Paulom Hillierom alebo Royal Philharmonic Orchestra London. Áno, všetko toto som videl u nás na škole! A čaká nás ešte Orpheus Chamber Orchestra a Kronos Quartet s multimediálnou produkciou, čo si objednala NASA. A to sa niektorí sťažujú, že škola nemá peniaze. Keď to našinec počuje, nevie, či sa má smiať alebo plakať.Zaujímavé je, že si tie koncerty tak nevychutnám ako doma. Sčasti je to mizernou akustikou školskej koncertnej sály, sčasti však aj atmosférou. Keby k nám prišli Royal Philharmonic, v Redute by to elektrizovalo ešte predtým, ako by začali ladiť. Tu sa nič také nedeje. Nemôžem sa zbaviť dojmu, že väčšina ľudí tu hudbu proste necíti tak ako my. Naposledy ma vyslovene rozmrzelo, keď po Čajkovského Patetickej symfónii ľudia vychádzali von akoby nič. How are you? Great! Do prčíc, práve si počul Čajkovského testament a ty sa usmievaš?!!Končím, idem do Czechoslovak restaurant na Plzeň.