Leto a bicyklové problémy nemajú konca

Ešte k predošlému bikeu. Keď mi ho ukradli, zavolal som, samozrejme, políciu. Bol som zvedavý, čo a ako, či náhodou nedostanem preventívne putá na ruky, alebo aspoň dve – tri obuškom za to, že som ho tak blbo zamkol. Ale kdeže! Bol to mäkýš. Pri spísavaní zápisnice som mu vážne musel pomáhať, chvíľami som sa cítil ako doma. Policajti všetkých krajín, spojte sa!V campuse sú tisíce bicyklov, preto je tak ľahké kradnúť ich. Polícia to nemá šancu ustrážiť, ale mám pocit, že na to hodili úplný salám, lebo živého poliša som tu cez deň videl asi dvakrát. Zato v noci majú záťahy na opitých študentov, minule zatkli nejakých 160 ľudí a ešte sa tým chvália v televízii! Kde je môj bicykel, páni policajti?!Môj bicykel je pravdepodobne vo Phoenixe. Stadiaľ zasa kradnuté bikey putujú sem, takže je reálna šanca, že si ten môj budúci rok kúpim nazad. Hop!, som sa preriekol, to znelo, akoby som tu chcel ostať. Nuž, na takéto závery je určite priskoro, štipko mám len na rok, tak sa podľa toho chovám, ale cítim sa tu dobre - homesick sa zatiaľ nedostavil. Vďaka internetu a mailom z domu nemám pocit, že by som bol odtrhnutý od diania doma. Pokecať si je s kým a roboty mám toľko, koľko si len vymyslím. Je to v poho.Mal som tento víkend dva veľké zážitky, športový a kultúrny. Prvým bola návšteva baseballu vo Phoenixe. Samotný Phoenix ma hneď dostal, cítiť, že je to veľké mesto (má aj s predmestiami 2,5 milióna obyvateľov a je to šieste najväčšie mesto v Štátoch). Porovnal by som to k prechodu z Bratislavy do Prahy. Veľmi sa mi to páčilo, pretože ja som predsa len človek urbánny a nie rurálny. Cítil som sa tam oveľa americkejšie ako v Tucsone. Predavači vykrikujú, všade sú reklamy, svetlá, hudba; chrám konzumu, na aký sa my ešte dlllho nezmôžeme.Baseball ma pekelne komplikované pravidlá, ale prišiel som mu na chuť. Predovšetkým vôbec nie je agresívny, a tým pádom tam nie sú ani agresívni fanúšikovia. Myslím, že ide skôr o sociálne, ako športové podujatie. Kedže baseball je zúfalo pomalá hra, ľudia sa tam stretávajú, jedia, bavia... Niečo ako talianska opera v 17. storočí.Druhým zážitkom bola oslava mexického dňa nezávislosti (mimochodom v amfiteátri v indiánskej rezervácii). Hrali tam mariachi a boli super. Mexické oslavy sú veľmi pompézne, povedal by som, že si potrpia na obrady. Na záver majú tradíciu - niekto významný (tu to bol mexický konzul) vylezie na balkón (tu improvizovaný na pódiu), máva mexickou vlajkou a kričí „Viva Mexico!“. Do toho vojenská hudba, trúbky a bubny. Originál zážitok.Počul som, že doma sa ochladilo. Nuž, aj tu už prišla jeseň. Žiadne štyridsiatky, teplomer sa ledva vyšplhá na 36 °C. Chvíľu bolo už len takých tridsať, bál som sa, že prudká zmena može otriasť mojím imunitným systémom, ale už to našťastie išlo zasa hore.Ked sme pri počasí, najbláznivejší moment som zažil, keď bolo pol šiestej večer, svietilo slnko, zároveň pršalo a STÁLE BOLO ŠTYRIDSAŤ. V takýchto podmienkach je človek unavený, aj keď prejde len z auta do obchodu.