Odkazy ľudstvu alebo rozhovor s Georgom B.

Ten príbeh bol napísaný pre mojich kamarátov. Po roku a pol som ho resuscitoval na blogu, kde si ho pozrelo okolo 500 ľudí. Nepatril medzi najčítanejšie, no Sme sa zapáčil. Presne podľa hesla z článku, “nie je dôležité, čo vieš, ale či to o Tebe vedia,” moje slová umiestnené na titulku zrazu oslovili vyše 9000 krajanov. Nie že by som si na tom príliš zakladal, spätná väzba je však pre autora mimoriadne dôležitá. Pozorne som preto sledoval internetové reakcie mojich rodákov.Najskôr jeden jasnozrivo vyhlásil, že môj článok je oslavou amerických homosexuálov. “Buzeranti a dirigenti sú drbnutí,” trefne zhrnul. Potom ma obvinili, že propagujem ríšu zla, ktorá vraždí deti v Iraku - a aj všade inde na svete. Americkí Slováci oponovali, že Amerika ochránila zbabelých Európanov pred fašizmom i komunizmom. Mne zároveň odkázali, že o USA viem veľké gulové; všetci ľudia sa tu predsa neusmievajú, lebo sú tu aj nezamestnaní, homelessáci a vojnoví veteráni! Iný Slovák tvrdil, že sa síce usmievajú, ale len preto, že sú všetci na Prozacu, a keby nenavštevovali psychoanalytikov, dávno by sa postrieľali.Ako pri každom príspevku o USA, diskusia sa postupne zvrtla na tému, či je horší islamský fundamentalizmus alebo americká expanzívnosť. Akurát jeden zabudnutý ma ešte obvinil, že drogujem.Presne týždeň po vydaní článku príde do Tucsonu George Bush. Súvislosť je mi jasná: nenašiel ma v Bratislave, a článok v Sme mu pomohol vypátrať ma. Predstavujem si, ako ma príde navštíviť:“How are you, Martin, potrebujem Tvoju pomoc.”“How are you, George, kde si bol doteraz?”“Vieš, vždy som si myslel, že si dobrý, ale až ten článok ma fakt presvedčil.”“To je v poriadku, George, pokračuj.”“Trápi ma situácia vo svete,” zachmúri sa George. “Demokracia v Iraku postupuje pomaly a ani tej ropy tam nie je toľko, ako som čakal. Predstav si, musím ísť vŕtať na Aljašku.”“Viem, kde Ti poradia, George. Navštív diskusné fóra na Sme a opäť nájdeš smer a cieľ. Neboj,” povzbudím ho.“Ešte jedna vec ma ťaží.” V rozpakoch si odkašle. “Tvoj národ som si mimoriadne obľúbil, bez vašich chlapcov by sme to v Iraku nezvládli. Chcel by som, aby ma Slováci milovali tak, ako som si ja zamiloval ich.”V očiach mu čítam úprimnú prosbu. Nedá sa odmietnuť.“To je naozaj ľahká úloha,” usmejem sa a položím mu ruku na plece, “stačí, ak sa prihlásiš do nejakej speváckej súťaže.”