Socialistická architektúra tieto zásady príjemného života neuznávala a postavila pre ľudí ubytovne pripomínajúce klietky pre králiky - malé, šedivé, bez vízie a radosti zo života. Mládež, ktorá v nich vyrástla, sa snaží odlíšiť jednotlivé domy a ulice grafitmi a čmáraním na steny. Ľudia na sídliskách spolu málo komunikujú a žijú individualistickým, uzavretým životom.
Dlhú dobu som bol presvedčený, že nie je spôsob ako uniformovaným skeletom bez duše pomôcť. Inšpiroval ma však starý dom, na okraji sídliska. Jeho majitelia nemali prostriedky na radikálnu obnovu, ale našli jednoduchý spôsob, ako to urobiť originálne a v súlade s prírodou. Pri dome zasadili divý vinič a brečtan. Za pár mesiacov všetky steny obrástli popínavými rastlinami a obyčajný panelák stal sa originálnym ostrovom zelene v inak bezútešnom mori betónu. Dreviny nezaberajú žiadne miesto, ktoré by niektorým obyvateľom chýbalo na parkovanie áut, v lete poskytujú príjemný tieň a zabraňujú prehrievaniu múrov a prašnosti. Sú nenáročné na vlahu a starostlivosť. Sú útočiskom pre drobných vtákov, ktorí dokážu svojim spevom potešiť hlukom otupených mestských ľudí. To miesto je ako oáza na púšti. Nedá sa porovnať s ostatným sídliskom.
Je však v silách jedného človeka zmeniť situáciu na ktorú si všetci zvykli? Mnoho ľudí už prestalo vnímať svoje okolie a je mu úplne ľahostajné v akom prostredí žije. Niektorí sú leniví, iní už neveria, že by sa veci dali zmeniť, alebo nemajú čas. Dnešná doba však na rozdiel od minulosti dáva možnosť iniciovať nadšenie ľudí pomocou rýchleho prístupu k informáciám. Človek ktorý je informovaný, môže meniť veci k lepšiemu. Komunitu šedivých sídlisk zatiaľ spája iba virtuálna sieť internetu. Zatvorené dvere bytov môže myšlienka zelených domov otvoriť a ľudia začnú spolu hovoriť o zmene prostredia v ktorom žijú.
Aj jeden človek je schopný vytvoriť internetovú stránku, dať na ňu potrebné informácie, fotografie na ktorých je vidieť príklad a vyzvať ľudí, aby o veci diskutovali. Z komunikácie vyplynú myšlienky a nápady. Vytvorí sa komunita s rovnakým záujmom, ktorá je schopná hľadať podporu a prostriedky na realizáciu projektu. Môže pomôcť samospráva, podnik verejnej zelene, ale najväčší diel práce bude na samotných obyvateľoch.
Zelené domy nie sú len nápadom na zmenu životného prostredia nehostinných betónových sídlisk, ale aj na zmenu „zabetónovaných ľudských duší", ktoré v nich žijú. Zatiaľ tvoria iba komunitu individualít ubytovaných v prostredí, ktoré ubíja. Ak nájdu spoločný cieľ a pochopia, že ich malý svet sa môže meniť zo špinavej sivej na živú zelenú, nájdu cestu aj k vytvoreniu spoločenstva vzájomne sa podporujúceho v prospešných veciach.
Naše betónové domy sú dnes zakliate ľahostajnosťou. Berieme ich ako nevyhnutné zlo, ako miesto, kde sa dá prespať pred odchodom do školy, alebo práce. Susedia sa mnoho krát navzájom ani nepoznajú a nič, okrem adresy ich nespája. Nikomu sa to nepáči, ale len málo ľudí sa pokúša situáciu zmeniť. Príkladom, že sa to dá, je starý dom na kraji sídliska. Jeho majiteľov zblížilo spoločné snaženie. Už si nie sú cudzí, ale spoločne sa starajú o záhradu, ktorá pokryla celý ich dom až po strechu. Zelený dom sa stal príjemným miestom pre život. Rastliny odkliali nie len sivý betón, ale aj komunitu ľudí, ktorí v ňom žijú. Je veľmi potrebné, aby aj ostatní betónom utlačení obyvatelia sídlisk vedeli, že sa ich život dá zmeniť a nie sú na to potrebné ani miliónové kontá v banke.
