Hnusné dedičstvo

Sú udalosti, ktoré by nikdy nemali byť zabudnuté a spravodlivosť by mala dosiahnuť hoci až do podsvetia. Pred 67 rokmi horda nacistických grázlov zmasakrovala civilné obyvateľstvo Kľaku a Ostrého Grúňa. Opisy scén vraždenia detí, žien, starcov sú tak drastické, že aj po rokoch vyvolávajú zimomriavky. Slovensko má doteraz veľký dlh k týmto obetiam. Neurobilo všetko preto, aby odhalilo a potrestalo všetkých vrahov a tiež dostatočne nevyúčtovalo krajine, ktorá ich poslala vraždiť dlh tak, ako ho za Slovenský štát platí terajšie Slovensko obetiam transportov.

Písmo: A^- | A⁺

Diskusia (2)

Napriek dlhým rokom od vojny sú niektoré staré krivdy také veľké, že žiadna snaha o ich ututlanie či zabudnutie nepomôže, kým sa podrobne neotvoria, nevyjasnia a nepopíšu. Aj keby sa malo jednať o citlivé vzťahy s bohatými krajinami, alebo tunajšími vplyvnými rodinami. Krivda bude kričať, ako bezhlavé telo hrdinu Jozefa Gabčíka, ktorého odrezaná hlava naložená v liehu sa stratila v nehanebnej zbierke patologických preparátov z obetí vojny v Nemecku.
Ak presnému pomenovaniu vecí bránila niekedy ideológia, čo tomu bráni teraz? Máme špeciálnu, aj keď systematicky decimovanú inštitúciu - Ústav pamäti národa. Starí nacistickí vrahúni už pomaly dochnú pod teplou perinou a vždy sa nájdu zmrdi, ktorí im z neznámych príčin pomáhajú. Ich ksichty by mali byť verejne vystavené, aby sa nezabudlo. Nie však len pre pamäť, ale aj pre budúcnosť.
Obete vrážd vo vyhladených obciach nie sú hodné iba každoročného pripomínania a platonického kladenia vencov. Treba si už konečne pri nich položiť správne a aktuálne otázky, ktoré súvisia s dneškom. Vraždy, udávanie, arizácia sú dedičným hriechom v mnohých rodinách doteraz... Ak to pradedkovi prešlo, prečo by sa to raz nemohlo zopakovať?