Máme šťastie, že sa už tá studená mizéria skončila a nemusíme lopatovať sneh. Zimná kalamita mi však neschádza z mysle. Zaznamenal som totiž fenomén, ktorý svedčí o tom, že sídliskový druh ľudí má vyvinutý vyšší stupeň agresívneho pudu prežitia, ako akýkoľvek iný živočích. Ešte dobre, že sa kalamitné situácie nestávajú častejšie, lebo by sa ľudia asi zožrali... a to ani nemusí prísť mimoriadny extrém. Len pár centimetrov snehu navyše, ktorý prekážal parkovaniu áut, urobil z niektorých krotkých a civilizovaných panelákových jedincov bezohľadných predátorov. Mnohí dokonca číhali na balkónoch a hrubo nadávali susedom, ak parkovali na „ich" očistenom mieste. Iní sa nenamáhali s lopatou a bez hanby si počkali, kým im aktívnejší sused nechtiac odhádže flek.
Najdravší dokázali „zapichnúť" svoje auto na odhádzané miesto ešte v momente, keď sa „lopatovač" pred koncom práce oprel o nástroj, aby si oddýchol... Bez hanby to zargumentovali tvrdením, že aj na „ich" miesto sa niekto postavil... Až otázka, či aj oni budú teda takí chrapúni, ich vrátila k normálnej ľudskej reakcii. V televíznych správach hovorili, že odhadzovanie snehu je výborná telesná aktivita. V dobe cholesterolu, infarktu a obezity by som čakal, že bude o túto činnosť väčší záujem. Zrejme sa ale ľahšie rozčuľuje, nadáva a robí zo svojho „slušného ja" grobiana... Máme vlastne šťastie, že neprišiel nejaký hurikán Katrina. Neviem si predstaviť, ako by sa správalo osadenstvo nášho sídliska k svojim blížnym v takejto situácii, ak ho vykoľají trochu snehu. Pritom stačilo len koordinovane premôcť lenivosť, sebeckosť a dať v krízovej situácii trochu práce na viac. Možno nabudúce?
