Je sobota. 16.7. 2005. Sedím vo vlaku.
Smer: domov...Slovenský kras...
Srdce mi búši ako pojašené a pýta si svoju dávku ticha. S takýmito pocitmi som sa vybrala na dovolenku. Domov. Do krásneho prostredia, ktoré toľko ľudí ani nepozná.
Zhurta som »spadla« do Silickej ľadnice a znova som pocítila smrad zimy. Neodolala som a zliezla som, ako keby som si ani nevšímala tabuľku zakázané. Ďalej bolo ešte niečo.....
...no neodhodlala som sa. Čupla som si k zábradliu a nechala som sa obklopiť tichom. Aká krása... O pár metrov bolo horko a ja som cítila jemné dotyky chladu na svojom tele....
Znova som neodolala. Bola sobota. Pršalo a bolo hnusne. Neodolala som jaskyni, ktorá sa mi usadila v srdci, čo najhlbšie. Baradla! Ty ma zas voláš k sebe...
Z obrovskej skaly sa na mňa usmieval vchod a lákal ma do miestnosti Koncertná sieň. Práve v nej sa dnes konal koncert jednej známej maďarskej kapely. Zrazu zhaslo svetlo. Vnorila som sa do ticha a započúvala sa do tónov známej melódie. Zrýchľoval sa mi tep, pretože pri pohľade na kvapľe, s ktorými sa hralo svetlo a pri ukľudňujúcej hudbe mi to pripadalo až neuveriteľne krásne. Tá akustika je úchvatná. Najkrajšia koncertná sieň na svete ma znova dostala. Cítila som obrovský chlad a pri srdci ma zohrievalo zároveň. Užívala som si tlačenicu na ceste von z tejto nádhery. Zrazu bol aj svet gombičkou...
Po ceste domov pri pohľade na Domickú jaskyňu mi znova odpadol kúsok zo srdca... Ten pohľad ma stále dojíma...Nič tam v podstate nie je a pritom je tam skryté snáď všetko...
Tri jaskyne. Tri krásne miesta a ja. Milujem Vás kvaple...všetky a ďakujem, že ste... Ja sa znova vrátim...čoskoro...
