Po tom, čo v roku 1956 v snahe odpútať sa od úradného anglického jazyka uzákonil premiér Bandaranaike sinhálštinu ako jediný oficiálny jazyk Srí Lanky, začali sa prvé krvavé strety medzi týmito dvoma národnosťami, ktoré trvajú až podnes. Samozrejme živé levy ani tigre na ostrove nežijú a tak je to fiktívny boj legiend a symbolov bohužiaľ však nefiktívne krvavý boj potomkov týchto dvoch vznešených staroindických národov na jedinom malom ostrove južne od Indie uprostred indického oceánu. Možno keby tu bol ešte jeden taký ostrov bolo by miesta dosť pre obie národnosti. Bohužiaľ nie je.
To čo sa odvtedy deje na Srí Lanke je pre bežného laického pozorovateľa veľmi neprehľadná zmes rôznych politických, národných, náboženských, ale aj medzištátnych sporov, ktoré sa už dávno vymykajú kontrole a je preto ťažké nájsť riešenie na ukončenie tohto dlhotrvajúceho sporu, ktorý je podľa mňa hlavným dôvodom toho, že srílanská ekonomika a rozvoj celého ostrova napreduje veľmi pomaly, ak práve úplne nestagnuje.
Sinhálci prišli na ostrov ešte v 5. či 6. storočí pred Kristom. V 3. storočí priniesol na ostrov syn krála Ašóky budhizmus, kde sa nakoniec rozvinul samostatný smer budhizmu - theraváda, ktorý sa odtiaľto ďalej šíril napríklad do Barmy a Thajska. Budhizmom sa Sinhálci začali odlišovať od najväčšieho rivala od hinduistickej Indie a najmä od hinduistických Tamilcov. Od 5. storočia a možno aj skôr nastávajú pravidelné útoky z južnej Indie a prichádzajú Tamilci, ktorí sú z času na čas vytlačení z ostrova, aby sa zas o pár rokov vrátili až pokiaľ tu už pred príchodom Portugalcov v 15.storočí nezaložili vlastné kráľovstvo. Nevraživosť Sinhálcov voči Tamilcom tak trvala celých týchto 1500 rokov a prejavuje sa aj teraz, takmer 60 rokov od založenia samostatnej demokratickej republiky.
Od začiatku vzniku samostatnej Srí Lanky, vtedy ešte Cejlónu sa píše história hľadania dohôd, alebo skôr porušovania dohôd, upierania práv, násilných teroristických, ale aj vládnych útokov, z ktorých ako sa zdá, sú už všetci, asi okrem politických lídrov, unavení. Posledných pár rokov síce panuje prímerie, ale výbuchy bômb a krvavé útoky nie sú zďaleka zažehnané. Napríklad v máji pri jednej z Hartalí, generálneho štrajku v Trincomalee, vybuchla bomba pred obchodom sinhálskeho obchodníka, ktorý štrajk nerešpektoval a nechal obchod otvorený.
Ale násilie sa neodohráva len medzi Tamilcami a Sinhálcami. V januári tohto roku prišiel koncertovať na Srí Lanku veľmi známy indický herec a spevák Sharuk Khan. Bohužiaľ prišiel koncertovať presne na mesačné výročie smrti veľmi významného srílanského budhistického mnícha, Poojiea (čo znamená niečo ako dôstojného otca) Gangodawilla Soma, ktorý zomrel za údajne veľmi zvláštnych okolností na srdcový infarkt v Moskve po tom, čo ho tam pozval istý moskovský inštitút na predávanie čestného doktorátu. (Na Srí Lanke sa povráva, že za smrť nesú vinu ortodoxní pravoslávni kresťania, ktorí pripravili Gangodawillovi veľmi náročný a stresujúci program a možno mu aj inak privodili zástavu srdca.) V deň koncertu sa proti vystúpeniu konali obrovské, dosť násilné demonštrácie, v ktorých čele stáli budhistickí mnísi. Demonštrácie boli tvrdo potlačené políciou. Koncert sa konal (lístky boli vypredané a zvlášť v predných radách stáli vyše 100 dolárov), lenže počas koncertu niekto (vraj budhistický mních, ale nevie sa to presne), hodil do davu pod tribúnou ručný granát. Zomrelo a vážne bolo zranených niekoľko desiatok ľudí. Buddhistickí mnísi sú tu na Srí Lanke ináč vo všeobecnosti na môj vkus dosť bojovní. Už spomínaný premiér Bandaranaike bol v roku 1959 tiež zavraždený budhistickým mníchom za výraznej radosti celého národa. Myslím, že radosť sa týkala nespokojnosti z jeho hospodárskej znárodňovacej politiky.
Najväčšie nepokoje na Srí Lanke začali v roku 1983. Niekoľko stoviek Tamilcov bolo zavraždených v nepokojoch po celej Srí Lanke (v Colombe vraj zrovnali pobúrení Sinhálci so zemou celú jednu tamilskú štvrť) po tom, čo separatistické tamilské skupiny prepadli vojenskú hliadku na severe krajiny. Desiatky tisíc Tamilcov začali utekať z krajiny. Nastalo skoro dvadsať rokov vojny. Striedali sa víťazstvá a prehry jednej aj druhej strany. Do konfliktu zasiahla aj India, ktorá v roku 1985 poskytovala svoje južné územie tamilského štátu Tamil Nadu na výcvik ozbrojených tamilských jednotiek. Obrat nastal asi vtedy, keď na indickom medzinárodnom letisku vybuchla časovaná bomba v lietadle, ktoré malo letieť do Colomba, ale bohužiaľ malo niekoľko hodinové meškanie. Zomrelo vtedy aj niekoľko zahraničných turistov. Srílanská vláda sa dokonca dohodla s Indiou, aby jej väčšia a lepšie trénovaná armáda prišla, ako mierové jednotky na Srí Lanku. Indická armáda tak bojovala proti jednotkám, ktoré boli pred pár mesiacmi trénované, samozrejme neoficiálne na jej vlastnom území. Trošku taká „Válka s mloky“. Nakoniec obsadila takmer celé už vtedy vybojované územie Tigrov oslobodenia tamilského Ílanu – LTTE. Ale prítomnosť indickej armády sa nepáčila sinhálskemu obyvateľstvu a aj LTTE radšej sľúbila srílanskej vláde pristúpiť k jednaniu ak indická armáda odíde.
Vtom istom čase prepukli na juhu Srí Lanky navyše nepokoje marxistov. So zástavami Che Guevaru a Lenina obsadila väčšinou mládež 100 policajných staníc. Vláda sa musela „vysporiadať“ s hrozbou komunistickej revolúcie. Odhaduje sa, že vládou bolo zavraždených okolo 20 tisíc ľudí. Nepokoje na juhu a boje na severe pokračovali. Turisti masívne utekali z ostrova. V roku 1990 odišli po splnení volebného sľubu premiéra Premadasu aj Indovia a začali sa samozrejme nové boje. V roku 1991 dokonca pravdepodobne niekto z LTTE zavraždil indického premiéra Radživa Ghándiho. Aj premiér Premadasa bol v roku 1993 na prvomájovej oslave v Colombe zavraždený po výbuchu bomby. Nasledovalo vyše desaťročie vojny, atentátov na prezidentov, premiérov a iných politikov (aj súčasná prezidentka pri jednom takom atentáte prišla o oko), partizánskych bojov a bojov tajných služieb. Najviac si to odtrpeli samozrejme obyčajní obyvatelia. Vyše 60 tisíc zomrelo a skoro milión stratilo svoje domovy. Ročne vynakladá Srí Lanka stovky milóny dolárov na armádu, v niektorých rokoch to bolo skoro 40 percent HDP! V krajine, kde je skoro 22 percent obyvateľstva pod hranicou chudoby je to veľký luxus.
Dnes má LTTE pod kontrolou rozsiahle územia Srí Lanky, ale vzhľadom na prímerie sa dá cez všetky tieto územia cestovať. Treba si jednoducho len vyžiadať povolenie v oficiálnom úrade LTTE v Trincomalee! Normálne pôjdete po ulici a pôjdete k ním do officu... V meste, ktoré je oficiálne pod kontrolou srílanskej armády! Ale čo sa čudujem. Dnes je dokonca v srílanskom parlamente Tamilská federálna strana a má 22 kresiel. Môže tam byť, ale iba preto, že oficiálne vyjadruje podporu LTTE. LTTE totiž každého Tamilca, ktorý by pracoval pre oficiálne štruktúry Srí Lanky zabila. A tak vlastne de facto LTTE sedí aj v parlamente.
Ak ste stratili niť a zdalo sa Vám to celé paradoxné, alebo akosi nezrozumiteľné tak také to presne je. Nikto nechce ustúpiť. Nikto nevie riešenie. To čo sa raz dohodne sa akoby samozrejme vzápätí poruší. Väčšina Sinhálcov vám povie, že treba pokračovať v boji a teroristickú LTTE poraziť, ale to je podľa toho čo sa tu udialo za posledných 20 rokov nemožné. Jediný človek, ktorého som stretol a mal na to najrozumnejší názor bol Ranil z Colomba. Mladý študent, ktorý už precestoval toho vo svete dosť a vidí veci trochu z nadhľadu. Pýtam sa ho, ako by sa to dalo riešiť podľa neho. „Federáciou“, odpovedá mi. „A všetci Sinhálci by sa mali učiť tamilsky a Tamilci sinhálsky. S tým, že polícia by bola v tamilských oblastiach tamilská a ak chcú aj armáda.“ „No, ale to už mi pripadá, že takto to s tou armádou neoficiálne aj je,“ hovorím. „To už je ako samostatný štát.“ Pokrčil plecami. Nikto nevie čo by sa s tým dalo robiť. Od roku 2000 sa do mierového procesu zapojila ako tretia strana Nórsko. Možno sa im podarí aspoň udržať toto prímerie. Ale ako dlho?
Keď som bol nedávno v Trincomalee a rozprával sa s miestnimi Tamilcami, všetci chceli nezávislosť. Sympatický Thanguel hovoril so mnou perfektnou angličtinou. Jeho riešením je iba nezávislý tamilský štát. Odpovedal bez zaváhania. Asi by som tiež tak hovoril v krajine, kde ťa LTTE zavraždí hneď ako nerobíš a možno aj nehovoríš čo chcú oni.
A tak mi to celé pripadá ako by prímerie bolo zatiaľ jediné riešenie, ktoré snáď vydrží tak dlho, až pokiaľ všetci nezabudnú, že v tejto ich krásnej krajine raz bola veľmi krvavá vojna a časom budú hovoriť, že to najhoršie čo ich kedy mohlo postihnúť bola „iba“ ak tá cunami, ktorá sa tu kedysi prehnala po pobreží.
Vláda minulý mesiac podpísala s LTTE dohodu o humanitárnej pomoci pre oblasti postihnuté vlnou cunami. Vládny program na obnovu krajiny po minuloročnej vlne cunami sa volá Nová vlna. Možno tá strašná prírodná katastrofa prinesie novú vlnu aj do vzťahov medzi tigrami a levmi na tomto malom ostrove na konci indického subkontinentu.
