Práve sme sa vrátili z lesa s dvomi košíkmi plnými hríbov. Chlapci ma privítali so škatuľkou, v ktorej vyplašene sedel skokan. Okamžite som ich hnala, aby ho pustili a netrápili ho ešte viac. Tak teda išli za dedinu, aby vrátili žabiakovi slobodu. O chvíľku Tomáš dobehol s novinkou, že našli šteniatka. Pri veľkoobjemovom kontajneri za dedinou boli tri drobné stvorenia. Plakali čo im sily stačili.
Jednu psiu dámu už doma mám a malú Emu prijala bez akýchkoľvek problémov. Nakoniec, je zvyknutá, keďže u nás sa opustené stvorenia objavujú dosť často. A zase odchádzajú, po tom, ako sa dostanú z najhoršieho, do nových domovov. Aj Ema teraz čaká na nový, láskavý domov. Zbavili sme sa blšiek a červíčkov, ešte dávame doporiadku trochu rozladené trávenie, potom ju čaká vakcinácia a bude pripravená rozdávať radosť svojej novej rodine. Nájde sa niekto s dobrým srdcom, kto sa o Emu naozaj dobre postará?
Čo napísať o Eme? Najviac asi povedia obrázky. Je to kríženec, jej mamu som videla iba zdiaľky, ale podľa toho odhadujem, že Ema nebude veľká. Asi tak 30 – 40 cm. Je ale naozaj roztomilá, na také malé šteňa aj prekvapivo čistotná (čím nechcem povedať, že nemáme doma “havárie” :-) Chýba jej chvostík, čo je tiež ďalšia smutná zaujímavosť. Vraj mala byť pastierskym psom, a tým sa chvosty utínajú. Je zrejmé, že to nerobil veterinár, ďalšie podrobnosti nechajme tak.
Ema je prekrásne psíčatko, nakoniec ako každé. Má asi šesť – sedem týždňov a doteraz sa s ňou život príliš nemaznal. Vyrástla na dedinskom dvore. Dvoch jej súrodencov umiestnili hneď. Tri šteniatka odrastali a tak bolo rozhodnuté – treba sa ich zbaviť. Ako som sa neskôr dozvedela, domáca pani sa ich - citujem - “bála utopiť”, a tak ich radšej hodila ku kontajneru. Nebudem to celé komentovať, bolo by to zbytočné.
Dve z nich si zobrali domáci. Najmenšie psie bábätko niesol môj syn Jakub na rukách a so slzami na krajíčku mi oznamoval: “Predsa ju tu nenecháme!?” Nuž, jasné, že nenecháme. A tak prišla Ema.
