vraj realistické

Pozri sa do svojho vnútra, čo v ňom vidíš? Len nekonečnú prázdnotu alebo všetko, čo si kedy cítil? Sú chvíle, kedy si chcel zabiť srdce a hlúpo si dúfal, že by to bolo lepšie, ale žiť ako len schránka nemá zmysel, veď ty si to vedel. Ťažko sa priznáva realita. Hlavne tá krutá, čo ťa zvnútra zabíja a ruky ti spúta. Cítiš sa ako pod vodou, bez lúča slnka nad sebou a nádych sa ti zdá tak vzdialený ako sen splnený. Pýtaš sa, či šťastie sa na teba usmeje raz, či bude to posledný krát… alebo prvý?Nikdy si nezvykneme na pády, rany osudu, vždy chceme byť všetkému pánmi a pozerať sa zvrchu, ale aj klesnúť musíme. Občas privysoko vzlietneme, aby nám perie nezhorelo, členky nám zmočí blato. Vstaň! Neprepadávaj sa hlbšie, choď ďalej, jamy budú stále a ďalšie. Môžeš, chceš, musíš… neboj sa, zistíš, skúsiš. Ale čo? Kam smerujem? Má to vôbec zmysel? Nepýtaj sa, nebuď naivný, už si niekedy videl, že by bola odpoveď ti predložená? Cestička sa kľukatí, nemá konca, nie že ťa to odradí, veď v cieli ťa odmena čaká, ale nikto neručí, či páčiť sa bude vyvrcholenie pozemskej púte. Je na tebe, čo si odnesieš, nezabúdaj, že už vrátiť sa nemôžeš!