Hodina Ha

V poslednej dobe som často na pohreboch. Nie je to žiadna moja úchylka ani hobby, ale nemilá povinnosť, ktorá sa usadila v mojej rodine. Dlho som premýšľala, či je smútok spôsobený odchodom danej osoby alebo dôkazom celkovej nezmyselnosti bytia. Práve na cintoríne obklopený množstvom náhrobných kameňov s vyrytými menami si uvedomujeme, že raz tu bude naveky stáť aj naše meno. Myslím, že práve tento fakt v nás vyvolá najväčšie zúfalstvo ceremónie lúčenia sa s mŕtvym príbuzným. S faktom smrti blízkeho sa vyrovnáme – skôr, či neskôr. Pochopíme, že jeho život skončil a náš pokračuje. Ale tá spomienka… čierna blúdna myšlienka nás bude prenasledovať viac ako inokedy. Málokto je taký šťastlivec, že si vypočuje verdikt, kedy TO príde a len niektorí z nás dostanú toľko milosti, že ani nevedia o sekunde, kedy zomreli. Ale je to fér?
Opakujem: každý z nás by mal vedieť, kedy TO príde. Prečo tak apelujem?
Samozrejme, že by ma zamrazilo, keby sa mi pri vyčiarkovaní dní z kalendára blížilo číslo v červenom krúžku, ale aspoň by som vedela žiť.
Žiť. Však každý žije, nie?! Omyl! Väčšina z nás prežíva. Lopotí sa cestou života. Hovoríme si, čo všetko by sme chceli zažiť, skúsiť a čo všetku „určite“ urobíme. Kto z nás to stihne? Len to odkladáme, pretože dúfame, že máme čas. Spoliehame sa, že je TO ešte ďaleko. A čo ak nie? Čo by ste urobili, keby ste sa dozvedeli, že za týždeň zomriete? Panika, stres, strach, smútok, hnev… prirodzené pocity. Potom by sa asi väčšina z nás vykašlala na zabehnutý stereotyp daný spoločnosťou a dnešným „životným“ štýlom a konečne by začala žiť. Všimli by sme si, aký krásny môže byť západ aj východ slnka. Zistili by sme, koľko jedál sme neochutnali. Odvážili by sme sa splniť si sen a vycestovať, či minúť ťažké prachy na vytúžený lístok na koncert. Konečne by sme si našli čas a zašli na kávičku k priateľmi. Sadli by sme si k spoločnej večeri so svojou rodinou. Zahrali sa s našimi deťmi v parku. Či povedali partnerovi, ako veľmi ho milujeme.
Skutočne potrebujeme až „deadline“, aby sme zistili, čo je skutočne dôležité?