Mužské pasce

Veľakrát som zažila mužské očakávanie, ten muž mi vždy pripadal ako na tácke, sediaci blízko, ponúkajúci sa celým vzhľadom a súčasne neprítomný. Alebo možno ma nikto v živote nechcel.
Ja nerozumiem len jednému, keď som sa ja neponúkla a neurobila žiadny pohyb, že chcem sa ponúknuť z tácky, tak tí muži boli nervózni.
Nedokázateľne mi to vrátili. Mne bolo jasné, že ide o chvíle, keď sa ja nakloním, hádam ho chytím za ruku, hádam sa naňho zavesím, alebo ktovie čo poviem?
Nepovedala som nič.
Jeden mi povedal: Ty nevieš cítiť, a celý nasratý vstal ako trest: Čo si sa neponúkla? Čo si nepovedala nič z toho?
Iný o tom dokonca napísal báseň, akoby mi najradšej vyčistil dentálnou niťou medzierky medzi slovami a zubami. Asi medzi rozumom, že neurobila som nič, celkom nič bláznivé.
Všetci ticho čakali a potom boli nasratí. Z ich slov zaznela zúrivosť a odsúdenie kyslého hrozna, ktoré kyslé nebolo, len čakalo na odtrhnutie.

V poslednom čase som si uvedomila, že cítim nenávisť k ženám, k ich výbojným vlastnostiam.
Niečo iné je sa žensky nasrať a niečo iné je byť ako muž a loviť. Nenávisť preto, lebo sa vždy pýtam, kto to týchto mužov naučil, že čakajú a majú na čo čakať?
Prečo mňa nepovažujú za normálnu, keď netvárim sa a nehrám lovca?
Nečakajú náhodou vtedy muži na to, že všetky budú rovnaké a všetky inými dohnané k bláznivým prejavom neženskosti?
Prečo potom boli tí muži nasratí, že necítim nič, čo by vo mne vyprovokovalo lovca?

Možno iné riskovali a ja riskovať nechcem a to sa rovná chladu, v mužskej hlave.Muž je ako klepec, zubatý, okrúhly, oko v tráve a čaká na pohyb, kedy vyskočím a sama skočím do oka.
A tá zradnosť pasce je v tom, že každá, čo sa chytí sama, si sama musí nohu odhryznúť.

Často muži túžia, hovoria o tom, píšu, ako túžia aby sama korisť sa chytila, aby nemuseli utekať lesom, aby ticho len stáli a sledovali jej pohyb v húštine.


Stojím dva metre od lovca, neviem či je nažratý, či len striehne, či vládal by vyskočiť.
Cítim jeho pach, úmyslov, vetrím pach lovca, ktorý nevidno.
A vždy urobím chybu. Netvárim sa, že pascu nevidím, že nič necítim, v ľudskom svete, kde je potvrdením lásky a ceny, že klepec vidíte akoby ste ho nevideli.Nič tak lovca nerozzúri, ako že ste mohli skočiť, že ste videli a naďalej stojíte v húštine a meriate, ani ho nemeriate očami.
Prisahala by som, že vidím dýchajúcu a zvažujúcu papuľu, až do hrdla, ako sa pot valí jazykom.
A žltou podbehnuté oči, keď zvažuje svoju cenu.

Lov má svoje pravidlá, musí byt skrytý, samé akože.
Akože nič a zrazu chňap!
Akože úprimnosť a zrazu bác!
A ja vtedy urobím osudnú chybu, okolo klepca priblížim sa k lovcovi a vraj vlkovi sa nemáte pozerať do oči, lebo si to vysvetlí ako útok.
Zaútočí mimo klepca a oveľa strašnejšie. Lebo nie je v ňom štipka citu ako roztrhá ten môj.